Slovenská občianska spoločnosť sa za normalizácie rozdrobila a rozpadla, nezáujem o politiku a skeptický názor na to, čo sú občania sami schopní na súčasnom stave zmeniť, pretrváva Ani modernejšia predstava spoločnosti, kde by inštitúcie slúžili a podporovali občanov a občianky, sa u nás zatiaľ nepresadila. Naopak, podľa profesorky Jany Plichtovej sa stále väčšmi prikláňame k tradičnému byrokratickému vládnutiu.
V súčasnosti sledujeme pokles záujmu občanov o tradičné formy participácie, ako je napríklad účasť na voľbách alebo členstvo v politických stranách. Čím to môžeme zdôvodniť?
V hre je viacero dôvodov. Medzi najvážnejšie patrí strata dôvery občanov v politické strany a v systém zastupiteľskej demokracie. Strany sa podobajú jedna druhej, rýchlo vznikajú a zanikajú, ich ideologické pozadie je nečitateľné, resp. rýchlo sa prispôsobuje meniacim sa náladám a novým okolnostiam. Využívanie poznatkov marketingu prináša politikom rýchle zisky, ale dlhodobé straty, politike uberá na význame a politikov oberá o dôveryhodnosť. V politike ako marketingovom výpočte ide predovšetkým o volebné zisky, čo robí z politickej zodpovednosti a morálnej integrity politických lídrov čosi staromódne, nepotrebné a zaťažujúce. Autentický étos slobody, rovnosti, bratstva a humanity v racionálnych kalkuláciách nenájdete. Politici neotvárajú dôležité témy, ako je napríklad novodobé vykorisťovanie človeka, nedostatok priestoru pre politickú emancipáciu. Vo verejnej rozprave dominuje téma ekonomiky, hospodárenia s verejnými zdrojmi, ak opomenieme konflikty a škandály politikov. To vyvoláva u občanov skepsu, ľahostajnosť, beznádej a cynizmus.
Táto apatia má teda hlbšie príčiny v politickom systéme…
Nech volia občianky a občania akúkoľvek stranu, ktorá aspoň čiastočne súvisí s ich záujmami a hodnotami, ovplyvní to zloženie koaličnej vlády len sprostredkovane. Volebné výsledky sú len vstupenkou do politických rokovaní o zložení vlády. Nedôveru a odpor k politikom vyvoláva aj opakovaná skúsenosť, že politici svojím konaním arogantne popierajú princíp rovnosti pred zákonom. Táto prax je taká rozšírená, že si na to pomaly zvykáme. Nemali by sme.
Vyžaduje demokratický systém vlády aktívnu občiansku spoločnosť?
Bez aktívnej občianskej spoločnosti sú ideály demokracie – vláda ľudu, moc obmedzená ústavou, rovnosť pred zákonom, ľudské práva, dôstojný život – neuskutočniteľné. Ak sú občianky a občania pasívni, ak nekontrolujú spôsob výkonu zverenej moci , autoritárske a technokratické tendencie získajú na sile. Bez živej občianskej verejnosti niet potrebnej kritiky, chýbajú nové pohľady, hlas tých, ktorých nikto nezastupuje ani vo vláde, ani v opozícii. Ako už vieme z opakovanej historickej skúsenosti, aj legitímna moc sa dá zneužívať, nadužívať alebo využívať inak ako pre všeobecné dobro. Bez diskusie o tom, čo to spoločné dobro vlastne je, budú zvolení zástupcovia slúžiť len záujmom niektorých skupín občanov.
Čo presnejšie by mohla občianska spoločnosť v ideálnom prípade prinášať?
Účasť občianskej verejnosti pomáha obmedzovať priestor pre autoritatívny a technokratický spôsob vládnutia, zvyšuje transparentnosť politických procesov a zodpovednosť politických aktérov, zvyšuje kvalitu politických rozhodnutí. Aktívna občianska spoločnosť kumuluje sociálny kapitál a utvára súdržnú politickú spoločnosť. Keď sa občania nezaujímajú o politiku, keď od nej utekajú do súkromia, do zábavy, konzumu, je to únik pred slobodou a osobnou zodpovednosťou. Je to rezignácia na svojprávnosť, na ideály demokracie, humanity a spolupatričnosti. Je to ako otvárať dvere dokorán totalitarianizmu a technokracii.
Kto vlastne občiansku spoločnosť tvorí?
Všetci občania a občianky. Prax je však od tohto ideálu značne vzdialená. Vo voľbách má síce hlas každého občana a občianky rovnakú váhu, iné je to však pri nastavovaní agendy. Témy a ciele politiky formulujú predovšetkým politici, ktorí majú aj rozhodovaciu moc. Ich rozhodovanie však v realite ovplyvňujú niektoré skupiny občanov viac, kým iné takéto možnosti nemajú. Vo väčšine prípadov majú vplyv tí, ktorí disponujú značným finančným kapitálom, teda podnikatelia a obchodníci. Práve tieto skupiny občanov finančne podporujú politické strany, kupujú mienkotvorné masové médiá a v zákulisí dohadujú odmenu v podobe schválenia zákonov v ich prospech. Podstatne menší vplyv majú skupiny občanov so značným kultúrnym kapitálom, teda s poznatkami a skúsenosťami, ako aj tie skupiny a združenia, ktoré vykazujú silný mobilizačný potenciál, a tie, ktoré získali spoločenský kredit. V týchto parametroch existujú medzi záujmovými a profesionálnymi združeniami, medzi tradičnými a novými odbormi, medzi občianskymi asociáciami značné rozdiely. Európska únia preferuje spoluprácu s mimovládnym sektorom, konkrétne s podnikateľskými asociáciami a občianskymi združeniami.
Je možné občiansku verejnosť stotožniť s mimovládnym sektorom?
Teoreticky možno takúto tézu zdôvodniť a podporiť príkladmi z praxe. Na druhej strane sa to prieči princípu politickej rovnosti a ďalej znevýhodňuje už znevýhodnených občanov, ktorí nemajú prostriedky a možnosti zorganizovať sa, nastoliť svoju agendu a formulovať požiadavky.
Aká je vlastne „naša“ – slovenská občianska spoločnosť?
Každý pokus charakterizovať akúkoľvek kolektivitu ľudí je sporný a odsúdený na neúspech. Pokúsim sa vysvetliť prečo. Každá kolektivita, a o to viac tá moderná a postmoderná, je rôznorodá. Pre každé tvrdenie nájdete skupiny, ktoré mu odporujú. Okrem toho, žiadna kolektivita nie je stabilná. Naopak, vyvíja a mení sa. Pretvára sa jej štruktúra, jej vzťahy a komunikácia s inými kolektivitami, menia sa jej pravidlá, hodnoty a zvyky. Ani spoločné kultúrne dedičstvo nie je ušetrené zmien, aj ono podlieha rozdielnym interpretáciám, rôznym výkladom. S veľkou dávkou opatrnosti a skepsy sa pokúsim predsa len vysloviť isté charakteristiky. Ak si zvolím širšiu optiku, možno konštatovať, že slovenská spoločnosť – v zhode s európskymi štátmi – je orientovaná utilitárne, hlási sa k princípom zastupiteľskej liberálnej demokracie a k trhovej ekonomike, no na rozdiel od západných štátov tie inštitúcie, ktoré nastoľujú spravodlivosť, fungujú s výraznými nedostatkami. Odlišnosť vidno aj v populárnej kultúre, kde sa viac uprednostňujú ľudové tradície a zvyky, tradičné žánre reflektujúce minulosť pred modernými a futuristickými žánrami a témami. Hoci slovenská spoločnosť je sekularizovaná v mnohých aspektoch, v istých oblastiach zostáva naviazaná na tradičné autority, najmä cirkevné. Kým v modernizácii výrobných prostriedkov a vo využívaní technológií drží krok so západnými spoločnosťami, vo výrobných vzťahoch to tak celkom nie je. Výrazný rozdiel vidím v chápaní štátnosti, občianstva a politických inštitúcií. Slovenská spoločnosť sa stále viac prikláňa k tradičnému ponímaniu národa ako etnickej pospolitosti než k modernému ponímaniu spoločnosti, ktorej inštitúcie a pravidlá podporujú širšiu identitu občanov a občianok. Kým „nationality“ v západných štátoch znamená štátnu príslušnosť, u nás ňou chápeme príslušnosť k etnickému spoločenstvu. Z toho vyplýva predstava, že Slovensko má patriť výlučne etnickým Slovákom. Slovenskú občiansku spoločnosť priveľmi nevyrušujú a nemobilizujú epizódy, ktoré porušujú princíp tolerantného spolužitia, dehumanizujú isté skupiny občanov, keď osobné a rodinné záujmy dostanú prednosť pred férovým výberovým konaním a dôveryhodnosťou inštitúcií. Nejde len o politické inštitúcie, asociácie podnikateľov, lekárov, advokátov, právnikov, sudcov, ale aj o tie akademické, ktoré by mali byť vzorom nestrannosti a férového rozhodovania.
Akým spôsobom sa podpísala socialistická minulosť na našej občianskej spoločnosti a politickej kultúre?
To je otázka na niekoľko monografií. Obmedzím sa len na jeden postreh, ktorý sa týka poslednej etapy socializmu v našej histórii, a to obdobia Husákovej normalizácie. Mäkké postihy za politickú svojprávnosť občanov a občianok napríklad stratou zamestnania, zákazom štúdia potomkov na vysokej škole a podobne, systematické sledovanie a všeobecné donášanie v kombinácii s metódou malých postupných krokov v obmedzovaní slobody politického názoru a presvedčenia väčšinu občanov a občianok vyhnali z politickej arény. Nie všetci sa však svojho politického myslenia boli ochotní vzdať, nie všetci boli ochotní žiť v pretvárke. Na druhej strane mnohí politicky angažovaní neboli ochotní obetovať svoju kariéru a profesionálne ambície boju s Husákovým režimom. Prevažná časť občanov považovala za rozumné prispôsobiť sa, hrať úlohu konformného, poslušného a režimu oddaného občana. Stav bezmocnosti a beznádeje spolu s pretvárkou, pokrytectvom a schizofrenickou rozpoltenosťou pomohli vyprázdniť priestor, v ktorom za Dubčeka kvitla občianska spoločnosť. Životné posolstvá, ktoré odovzdali rezignovaní občania svojim deťom, zneli – nehas, čo ťa nepáli, nestaraj sa o druhých, politika je špinavosť, dištancuj sa od nej. Na druhej strane generácia rodičov Husákových detí nemohla odovzdať nasledujúcej generácii žiadnu skúsenosť ako sa organizovať, ako sa nedať umlčať a ako si nedať zobrať slobodu a dôstojnosť.
Na druhej strane narastá v Európe aj u nás podpora ultrapravicových hnutí. Ako si to vysvetľujete?
Je to odpoveď na elitársku politiku, na zbožštenie kapitálu, na zrýchľujúcu sa globalizáciu, na politiku bez hodnotového a morálneho obsahu, na dezilúziu zo systému pluralitnej zastupiteľskej demokracie a trhovej ekonomiky. Občania chcú zmenu, túžia po inom spôsobe vládnutia, po väčšej istote a bezpečí, chcú počuť jasné odpovede na aktuálne problémy a výzvy. Ultrapravicové strany nielenže reflektujú túto objednávku, ale manipulatívne cez vyvolávanie strachu a neistoty ju sami vytvárajú. Potom už stačí presvedčiť občanov, že sú to práve oni, ktorí udržia poriadok a bezpečnosť štátu.
Aká je rola škôl a vzdelávacích inštitúcií v súvislosti s občianskou angažovanosťou?
Mohla by byť obrovská, v skutočnosti je málo čitateľná až nečitateľná a v istých prípadoch aj kontraproduktívna. Hoci naše deti majú v školách náboženstvo, neučia sa nič o moderných dejinách, o základných demokratických hodnotách a inštitúciách, o osvietenstve a humanizme, o politike ako prostriedku modernej samosprávy spoločnosti. Naše deti preto nerozumejú, prečo sú pravidlá založené na úcte k racionalite a k ľudskej bytosti lepšie ako tie, ktoré sú založené na vynútenej poslušnosti, na autoritatívnych príkazoch a zákazoch. Deti v školách, dokonca aj študentky a študenti na univerzitách sú ukrátení o autentickú skúsenosť so samosprávou, s dohadovaním sa na pravidlách, ktoré by nikoho nevylučovali a boli by ku všetkým členom a členkám férové a otvorené, podporovali by ich rozvoj a zároveň by obmedzovali ich egoizmus. Nikto ich nenabáda, aby si neprivlastňovali výhody na úkor druhých a neprenášali na iných svoje povinnosti a zodpovednosť. Málokedy deti zažili povzbudenie, aby sa vžili do situácie tých, s ktorými nesúhlasia, ktorých považujú za iných. Málokedy sú vedené k tomu, aby spoločne zvažovali motívy a hodnoty druhých, ich aktuálnu situáciu a aby na základe spoločného zvažovania sami konštruktívne riešili vzájomné konflikty a neprávosti.
Sú rôzne skupiny občanov rovnako zastúpené v systéme zastupiteľskej demokracie?
Ako vyplýva z predošlých odpovedí, odpoveď znie – nie. A v tom je problém zastupiteľskej demokracie.
Rozhovor pripravila: Anna Šestáková
Jana Plichtová (1950) – sociálna psychologička, profesorka na Fakulte ekonomických a sociálnych vied Univerzita Komenského v Bratislave, vedúca výskumu analytickej časti národného projektu ÚSV ROS Podpora partnerstva a dialógu v oblasti participatívnej tvorby verejných politík. V 70. rokoch jej učaroval film a ona filmovým tvorcom. Prvý raz ju obsadil do filmu Sladké hry minulého letapodľa predlohy Guya de Maupassanta režisér Juraj Herz. Nasledovali ďalšie filmy a seriály (Petrolejové lampy, Straty a nálezy, Parta hic, Sesternica Beta). V roku 1985 si zahrala ešte vo filme Slané cukríky a vo filme Dušana Trančíka Iná láska, a tým s hereckou kariérou skončila. Od roku 1993 do 2017 pôsobila na Katedre FiF UK, kde sa venuje téme kvalitatívnych metód výskumu, experimentálnej psychológii. Tu získala titul profesorky a PhD. Pôvodne sa venovala experimentálnym projektom na Ústave experimentálnej psychológie SAV. Stážovala na Univerzite v Stirlingu, London School of Economics and Political Sciences, spolupracovala s Maďarskou akadémiou vied, s Maison des Sciences de l´homme v Paríži a s Masarykovou univerzitou. Jej knižku pre deti (Kniha o alebo, alebo) o sémantickej pamäti ocenili v roku 1993 ako najlepšiu a najkrajšiu knihu roka.