T

Elitárske teórie (pozri napr. Schumpeter, 1942; Sartori, 1987) vychádzajú z predpokladu, že občania nemajú dostatok kompetencií, aby sa vedeli orientovať a rovnocenne zúčastňovať na politickom rozhodovaní. V praxi to znamená, že ich vplyv je obmedzený na periodické hlasovanie vo voľbách. Občania, ktorí nehlasujú a nedisponujú prostriedkami, ktorými by dokázali ovplyvniť iných voličov, nemajú na politické rozhodovanie žiaden vplyv. Spoločnosti teda neostáva iné, ako sa spoliehať na múdrosť a vedomosti politických elít. To je však z hľadiska elitárskej koncepcie demokracie želateľný stav, keďže jej primárnym cieľom je predovšetkým zabezpečiť efektívnosť administratívy. Zástancovia elitárskej demokracie uvádzajú viacero dôvodov, pre ktoré je zvýšená politická participácia nežiaduca. Napríklad nekontrolovaná participácia neinformovaných más by podľa nich narušila pokojnú súťaž elít a viedla by k zrúteniu celého systému. Elitárske teórie boli podrobené výraznej kritike z rôznych pozícií, predovšetkým z pozície teórie participatívej demokracie (pozri aj heslo teória participatívnej demokracie).

Reprezentatívna demokracia je systém založený na politickej súťaži a reprezentácii, ktorý občanom priznáva politické práva (vrátane slobody prejavu, združovania a volebného práva). Občania presadzujú svoje záujmy uplatnením týchto práv, konkrétne volením svojich zástupcov v pravidelne organizovaných voľbách, v ktorých súťažia politické strany. Víťazstvo vo voľbách dáva strane alebo stranám právo vládnuť, ovplyvňovať proces tvorby verejných politík a zabezpečovať administratívu (Cohen, Fung, 2004). V tomto systéme sú dominantné politické strany, pričom občan je odsunutý do roly diváka. Jeho hlavnou úlohou je, že môže v periodických voľbách voliť medzi súperiacimi politickými stranami. Striedanie moci na základe výsledkov volieb je súčasťou systému polyarchie (z gr. poly arché, t. j. vláda mnohých). Do politických vied tento pojem uviedol R. Dahl v 50. rokoch (Dočekalová, Švec, 2010), ktorý ho použil na označenie reálne existujúcich demokratických režimov. Domnieval sa, že demokracia je ideálom, ktorý nebol ešte nikdy dosiahnutý. Polyarchia je teda systém, ktorý sa blíži k demokratickému ideálu.

Základným nedostatkom existujúcich reprezentatívnych demokracií je to, že v nich politické a ekonomické elity disponujú disproporčným vplyvom na proces politického rozhodovania. Veľká asymetria moci medzi vládou a občianskou spoločnosťou umožňuje vytvárať oligarchické ekonomicko-politické štruktúry a zneužívať svoje dominantné postavenie v prospech partikulárnych straníckych a osobných záujmov na úkor záujmov a potrieb iných občanov a verejného záujmu. Zodpovednosť politikov je v tomto systéme nízka. Prehlbujúce sa socioekonomické nerovnosti nedovoľujú priblížiť sa k ideálu demokratického princípu rovnosti. Tieto charakteristiky produkujú systém, ktorý je vo svojej podstate elitársky a vylučujúci. To v konečnom dôsledku spôsobuje eróziu dôvery v politické inštitúcie, pokles politickej participácie a ventiláciu frustrácie únikom do privátnej sféry a mikrokomunít (Nylen, 2003).

Korene participatívnej demokracie možno nájsť v 60. rokoch, keď študentské organizácie Novej ľavice protestovali proti rozhodnutiu vlády USA viesť vojnu vo Vietname. Participatívnu demokraciu neskôr spopularizovala C. Patemanová, B. Barber a ďalší a druhý dych získala v 90. rokoch, v období inovatívnych experimentov s participatívnym rozpočtom. Ústrednou myšlienkou participatívnej demokracie je odklon od centralizovanej, byrokratickej formy riadenia. S príbuznými teóriami deliberatívnej a radikálnej demokracie zdieľa viaceré hodnoty, predovšetkým kritiku minimalistického (elitárskeho) modelu liberálnej demokracie a silný dôraz na rovnosť, priamu participáciu a vzdelávanie. Usiluje sa o zapojenie obyčajných ľudí do procesov politického rozhodovania, a to predovšetkým na lokálnej úrovni, ktorá má pre ich každodenný život najväčší význam. Protiliek voči nedostatkom zastupiteľskej demokracie – apatii, pasivite a úpadku dôvery vo vlastné schopnosti dosiahnuť zmenu – vidí v aktívnom občianstve, ktoré možno podporiť vzdelaním. Vzdelanie občanov sa tak stáva prvou a základnou podmienkou ich zmocnenia (empowerment). (Pozri aj heslo zmocnenie.) Občania sa potrebujú naučiť spravovať svoje vlastné záležitosti, vládnuť samým sebe (self-governance), ak majú účinne oponovať dominantným formám moci, ktoré ovplyvňujú ich životné podmienky (Kesby, 2005). Politické elity by podľa zástancov participatívnej demokracie mali rozšíriť možnosti občanov zapojiť sa do politického rozhodovania prostredníctvom reformy demokratických inštitúcií (pozri aj heslo reforma inštitúcií).

Teória participatívnej demokracie čelí kritike z viacerých hľadísk. Z hľadiska teórie liberálnej demokracie je nepravdepodobné, aby inštitucionálne reformy výrazne ovplyvnili angažovanosť občanov, keďže priorita súkromných záujmov je považovaná za antropologickú konštantu (Sartori, 1987). Oprávnenou výhradou je poznatok, že socioekonomický status ovplyvňuje záujem a angažovanosť občanov v politickej sfére viac než demokratické reformy. Občania s vyšším vzdelaním a socioekonomickým postavením sa vo všeobecnosti viac politicky angažujú (pozri heslo znevýhodné skupiny a participácia znevýhodnených skupín). Demokratické reformy by preto mali byť tvorené tak, aby účelovo zvyšovali participáciu občanov a občianok z nižších vrstiev spoločnosti (príkladom takejto reformy je brazílska verzia participatívneho rozpočtu). Odporcovia participatívnej demokracie poukazujú aj na to, že účasť občanov na rozhodovaní vytvára chaos a konflikty. Občania nie sú údajne schopní efektívne participovať, pretože sú príliš nevzdelaní a neskúsení. O dôležitých záležitostiach, ako je napríklad stanovenie priorít mestského rozpočtu, je spôsobilá rozhodovať len elita (experti, politici).

Zástancovia participatívnej demokracie namietajú, že konflikty, debaty, vyjednávanie a kompromisy nie sú charakteristické len pre participatívne rozhodovanie, ale pre demokratické vládnutie ako také. Participatívny spôsob vládnutia je z krátkodobého hľadiska menej účinný a komplikovanejší v porovnaní s tradičným vládnutím, avšak z dlhodobej perspektívy je produktívnejší z viacerých dôvodov:

• vedie občanov k osvojeniu si demokratických hodnôt a k civilizovanému spôsobu riešenia spoločenských a politických konfliktov,
• umožňuje lepšie pochopiť demokratický proces vyjednávania medzi odlišnými záujmami a potrebami rozdielnych skupín občanov.

Zástancovia participatívnej demokracie tiež poukazujú na to, že rozdiely medzi obyčajnými ľuďmi a politikmi sa preháňajú. Občanom, rovnako ako politikom, chýbajú relevantné expertné vedomosti a obe skupiny sa učia v praxi. Elitársky spôsob rozhodovania politickej elity však trpí inými, stále sa opakujúcimi nedostatkami. Ide o kabinetný štýl rozhodovania s nízkou procedurálnou transparentnosťou a nízkou mierou zodpovednosti, o  uprednostňovanie osobných a straníckych záujmov na úkor potrieb a záujmov obyčajných občanov (Nylen, 2003).

Deliberatívny model demokracie sa opiera primárne o hodnoty demokracie a deliberatívnej etiky. Koncept deliberatívnej demokracie bol prvýkrát rozpracovaný v práci Josepha Besseta v 80. rokoch, na čo nadviazali ďalší autori (napr. Jon Elster, Bernard Manin, Joshua Cohen). Na rozdiel od ostatných teórií (napr. participatívnej demokracie) sa teória deliberatívnej demokracie prioritne zameriava na proces politického rozhodovania. Ústrednou otázkou normatívnych vymedzení deliberatívnej demokracie, ako aj empirických výskumov deliberácie sa stala legitimita politických rozhodnutí, ich oprávnenosť, záväznosť, a teda aj motivácia občianok a občanov dodržiavať a nasledovať tieto politické rozhodnutia (Ostertágová, 2017). Rozhodovanie z pohľadu deliberatívneho modelu prebieha tak, že jednotliví aktéri si navzájom načúvajú, zdôvodňujú svoje pozície, rešpektujú sa navzájom a sú ochotní zmeniť svoje pôvodné stanovisko, ak v diskusii zaznejú presvedčivé argumenty.

Deliberatívna demokracia namiesto agregácie moci, strategického kalkulovania, politického vyjednávania či väčšinového hlasovania navrhuje politickú diskusiu medzi rovnocennými občiankami a občanmi (pozri aj heslo deliberácia). Cieľom je nastoliť rovnocenný dialóg medzi inštitúciami verejnej správy a verejnosťou. Ide teda o hľadanie takej politiky, ktorá uspeje v teste férovosti a spravodlivosti. Vo verejnej deliberácii zohráva dôležitú úlohu tretia strana, ktorá cielene vytvára mocensky vyvážené podmienky, aby sa všetky zúčastnené strany mohli slobodne vyjadriť a aby bol každý hlas vypočutý. O’Flynn (2006) definoval štyri normatívne princípy, na ktorých koncepcia deliberatívnej demokracie spočíva:

• reciprocita (malo by sa hľadať také usporiadanie verejných vecí, ktoré vyhovuje všetkým, teda nikoho nevylučuje),
• zverejňovanie (nič nemôže byť tajné),
• zodpovednosť (politici majú povinnosť zodpovedať sa za rozhodnutia, ktoré urobili alebo chcú urobiť celej občianskej verejnosti),
• inklúzia (v deliberácii musia byť zohľadnené záujmy všetkých členov polis).

Kritici deliberatívnej participácie namietajú, že napriek všetkým vyrovnávajúcim opatreniam nemajú všetci participanti rovnocennú pozíciu. Už samotný dôraz na racionálny diskurz a argumentáciu je problematický, pretože sa môže stať prostriedkom vylučovania. Normatívny rámec racionálneho diskurzu sa niektorí autori (napr. Bächtiger et al., 2010) pokúsili prekonať tak, že uznali oprávnenosť akýchkoľvek aktivít, ktorých účelom je dosiahnuť komunikatívny vplyv  (s. 33).

Deliberatívny model demokracie však čelí ďalším vážnym výhradám z pozície radikálnej demokracie. Zástancovia tohto smeru ho obviňujú z toho, že len zastiera dimenziu útlaku súčasných liberálnych a oligarchických systémov (Mouffe, 2006; Ranciére, 2006). Deliberáciu pokladajú za spôsob, ako vytvoriť ilúziu súhlasu a potlačiť oprávnený protest a nesúhlas znevýhodnených aktérov. Deliberatívne mechanizmy tak môžu napomáhať udržovaniu sociálnych a politických hierarchií. Na túto kritiku sa deliberatívni demokrati snažia odpovedať predovšetkým zdôraznením plurality ako zásadnej požiadavky v deliberácii. Deliberácia má podporovať diverzitu zahrnutím širokého spektra odlišných pozícií; má ťažiť z rozdielnosti, nie ju potlačiť. Fakt, že verejný záujem (resp. spoločné dobro) zastáva v deliberatívnej diskusii dôležitú pozíciu neznamená, že deliberatívny proces musí nevyhnutne vyústiť do jednej jedinej zjednocujúcej vôle. Deliberácia však poskytuje prostriedky k tomu, aby sa aj v zložitej situácii protirečivých záujmov našiel kompromis alebo aspoň „racionálne motivovaná dohoda“ (Cohen, 1989, s. 23).

Tým sa však problémy deliberatívneho modelu nekončia. Ako ukazujú empirické dáta, hodnovernosť argumentov v deliberácii závisí od sociálnej pozície diskutujúcich, pričom tejto nerovnosti nedokážu zabrániť ani také opatrenia ako sú reprezentatívnosť vzorky a prítomnosť nestranného facilitátora. Čím sú metódy zisťovania epistemologickej nerovnosti presnejšie, tým sú zistené epistemologické nerovnosti výraznejšie (Ostertágová, 2017). Hoci záruka rovnosti diskutujúcich je otázna, môžeme ju podporiť premyslenými  opatreniami. Už klasickým je v tomto smere experiment Aronsona et al. (1978; pozri tiež Aronson, Patnoe, 1997), ktorí stáli pred úlohou vyrovnať epistemologický status medzi americkými žiakmi rôznej farby pleti. Žiakov s inou farbou pleti učili novým zručnostiam, ktoré potom učili svojich bielych rovesníkov, čím si získali ich rešpekt. Viacero príkladov vhodných inštitucionálnych nástrojov na podporu rovnosti uvádza aj Fung (2006). V rámci lokálnej správy škôl v Chicagu, ktorá je manažovaná participatívnym spôsobom, dostali rodičia právo odvolávať riaditeľov, čo značne zlepšilo ich vyjednávaciu pozíciu vo vzťahu s verejnou správou.

Deliberatívna participácia sa musí vyrovnať aj s rizikom, že v jej procese dôjde k polarizácii názorov. K polarizácii postojov dochádza preto, že účastníci si vypočujú ďalšie argumenty podporujúce ich vlastnú pozíciu. Zároveň prisudzujú menšiu váhu tým argumentom, ktoré ich pozícii protirečia (Sunstein, 2009). Už klasický experiment v tejto oblasti uskutočnili Burnstein a Vinokur (1978). Novšie štúdie (napr. Sunstein, 2000) poukazujú na to, že depolarizácia je výsledkom viacerých faktorov: nových argumentov z opozičného spektra, presvedčivosti argumentov a sociálnych charakteristík komunikujúcich („sympatickosť“, charizma) a prvkov deliberatívneho dizajnu. Nízka tendencia k polarizácii sa napríklad objavila vo Fishkinových experimentoch s deliberatívnymi prieskumami (1997), ktoré boli späté s prítomnosťou nestranného moderátora, sprístupnením podrobných a vyvážených informácií a výraznou heterogenitou deliberujúcich.

Ďalšia kritika prichádza z radov prívržencov teórie sociálnej voľby. Tí popierajú možnosť, že by individuálne záujmy mohli byť prekonané racionálnou diskusiou (pozri napr. Austen-Smith, 1992). Bolo by chybou myslieť si, že v deliberácii sa neráta aj s individuálnymi záujmami zúčastnených. Naopak, deliberatívna aréna umožňuje otvorene vyjadrovať a zdôvodňovať vlastnú pozíciu, čím sa odkrývajú motivácie jednotlivých aktérov. Prednosťou deliberatívneho dialógu je, že účastníci majú možnosť vypočuť si stanoviská ostatných a uvedomiť si, že aj ich záujmy sú legitímne.

Ďalšie kritické výhrady sa týkajú toho, že výsledky deliberatívnych procesov majú nízku záväznosť. Zainteresovaní aktéri sa môžu pokúsiť presadiť svoje záujmy mimo arény deliberácie, ignorovať jej výsledky a zabezpečiť si privilégiá prostredníctvom neformálnej podpory vládnych inštitúcií. Okrem toho, záujmové skupiny môžu zneužiť deliberatívne mechanizmy vo svoj prospech. Táto kritika je oprávnená a má oporu v reálnych skúsenostiach, čo limituje účinnosť deliberujúcej verejnosti. V takom prípade je potrebné preskúmať, aké procesy a mechanizmy minimalizujú zákulisné dohovory.

Posledná skupina výhrad voči deliberatívnej demokracii poukazuje na príliš vysoké vklady zo strany občanov. Hoci argument, že deliberatívne procesy a fóra vyžadujú vysoké časové investície zo strany verejnosti, zodpovedá, je pravdivý, na druhej strane treba zvážiť prínos deliberácie v prospech udržateľnej demokracie a účinnej kontroly výkonnej moci.

Podobne ako deliberatívne a participatívne teórie demokracie, aj predstavitelia radikálnej demokracie požadujú hlbšiu realizáciu demokratických hodnôt, než v súčasnosti ponúka reprezentatívna demokracia. Hoci nepopierajú, že v každom demokratickom systéme musí existovať určitá forma súťaživej reprezentácie, požadujú omnoho širšiu participáciu občanov, ktorá by umožnila presadiť svoje záujmy tam, kde volení reprezentanti zlyhávajú. Požadujú širokú participáciu, pričom sledujú predovšetkým to, kto je vylúčený z bežnej politickej praxe. Účinnosť politickej participácie vidia v oblasti politického aktivizmu a protestu. Politika sa podľa nich deje tam, kde „nepredvídateľný subjekt práve okupuje ulicu“ (Ranciére, 1995, s. 61).

Odklon od participatívnej demokracie možno pozorovať práve v prácach Ranciéra a Wolina. Ranciére navrhuje rekonceptualizáciu toho, čo je vlastne politikou. K politike podľa neho dochádza vtedy, keď je prirodzený poriadok dominancie narušený tými, ktorí boli predtým vylúčení. Základnou premisou politiky je podľa neho nesúhlas medzi zúčastnenými stranami; politika sa uskutočňuje prostredníctvom „racionality nesúhlasu“ (1999). Sféra reálnej politiky sa podľa neho vyznačuje organizáciou mocenských vzťahov a distribúciou rolí a pozícií, ktoré inherentne obsahujú prvok nerovnosti. Styčným bodom medzi radikálnymi a participatívnymi teóriami demokracie je práve dôraz na radikálnu rovnosť, ktorý je v teórii radikálnej demokracie akcentovaný ešte o niečo silnejšie. V Ranciérovom poňatí nie je rovnosť len konečným cieľom, ale základným predpokladom a požiadavkou politiky, ktorá musí byť nastolená od počiatku a opakovane.

Podľa Laclaua a Mouffeovej (1985) sociálne hnutia, ktoré sa snažia o politickú a spoločenskú zmenu, by mali oponovať neoliberálnym a neokonzervatívnym konceptom demokracie. Liberálne poňatie demokracie treba rozšíriť tak, aby okrem slobody a rovnosti podporovalo aj rozdielnosť a inakosť. Liberálna a deliberatívna demokracia svojím dôrazom na konsenzus podľa nich utláča predstaviteľov rôznych rás, tried, rodov, záujmov a svetonázorov. V každej krajine existuje pluralita rozdielov, ktoré odolávajú konsenzu. Radikálna demokracia nielen akceptuje rozdiely, antagonizmy a nesúhlas, ale závisí od nich, pretože predstavujú kľúč k zviditeľneniu a zmene utláčateľských mocenských vzťahov, ktoré v spoločnosti existujú.

Okrem konsenzuálnej demokracie kritizujú predstavitelia radikálnej demokracie aj kapitalistický ekonomický systém. Podobne ako Patemanová upozorňujú na to, že účasť v politike sa odvíja predovšetkým od dostupnosti voľného času. Kapitalizmus spôsobom svojho fungovania vytvára hlbokú nerovnosť a vylúčenie pracujúcich z politického rozhodovania. Z pohľadu tých, ktorí z kapitalistického systému profitujú, je absencia politiky žiaduca, pretože umožňuje dominanciu súkromných záujmov bez verejnej kontroly. Radikálna demokracia teda spočíva predovšetkým v slobode odporovať, pretvárať vzťahy subordinácie a dominancie, ktoré sú najviac evidentné v ekonomickej sfére, a rozširovania demokracie tak, aby sa nevzťahovala len na oblasť politiky, ale aj na spoločenské, kultúrne a ekonomické vzťahy (Wolin, 1989).

Niektorí autori (napr. Beiner, 1995) však upozorňujú na to, že dôraz na rozdielnosť, inakosť a konflikt nevyhnutne naštrbí sociálnu kohéziu v rámci politickej obce. Logickým dôsledkom je podľa neho rozdrobenie občianskej spoločnosti na súperiace skupiny (ghettoization). Z politického národa sa tak stáva len agregácia súperiacich skupín. Vyzdvihovanie politického konfliktu môže tiež sťažiť dosahovanie racionálnej dohody medzi súťažiacimi stranami (alebo môže viesť k vnímaniu takýchto dohôd ako nežiaducich, keďže vedú k potlačeniu oprávnených požiadaviek). Dôraz na politický protest odvádza pozornosť od snahy hľadať najmenší spoločný menovateľ spoločného dobra.

Podľa teórie demokratického socializmu hodnoty liberálnej demokracie (rovnosť, sloboda, solidarita) môžu byť naplnené len vtedy, ak ekonomika – podobne ako vláda – bude demokraticky kontrolovaná. Zástancovia tohto smeru nesúhlasia s kapitalistickým vymedzením trhu a trhových vzťahov ako voľných a súkromných, pretože umožňujú vznik takých spoločenských štruktúr, ktoré sú v rozpore s hodnotou rovnosti (Busky, 2000). Podľa nich musí dôjsť k zmene celého spoločensko-ekonomického usporiadania, ktorého dôsledkom je, že ekonomické postavenie jednotlivca ovplyvňuje aj jeho politické a právne postavenie. Odmietajú však autoritársku verziu socializmu, pretože iba politická demokracia umožní pracujúcej triede účinne sa postaviť proti koncentrovanej ekonomickej moci. Poukazujú na to, že na trhu existuje asymetria moci vyplývajúca z toho, že podnikatelia sú vlastníkmi výrobných prostriedkov, kým pracujúci ako účastníci  pracovného trhu musia predávať svoje pracovné zručnosti (de facto samých seba). Celý koncept súkromného vlastníctva podnikov je teda nesprávny, pretože bohatstvo v najširšom zmysle slova je výtvorom celej spoločnosti a ako také by malo byť vlastnené a kontrolované spoločnosťou (Busky, 2000; Anderson, Herr, 2007).

Zmena spoločenských vzťahov prostredníctvom mobilizácie pracujúcej triedy však nie je príliš reálna. Po prvé zástancovia tohto smeru podceňujú rozdiely v rámci tzv. pracujúcej triedy, ktorá nie je jednoliatou masou a má rôzne záujmy. V moderných spoločnostiach existuje čoraz väčšia časť ľudí, ktorá do istej miery môže kontrolovať a riadiť svoju pracovnú činnosť (samostatne zárobkovo činní, pracovníci v intelektuálnych profesiách a pod.). Modernú spoločnosť je čoraz ťažšie deliť na triedu vlastníkov produkcie a pracujúcich (tzv. biele a modré goliere). Rastie počet ľudí v službách, ako aj ľudí v netradičných profesiách (reklama, médiá, sociálne siete). Niektorí autori upozorňujú tiež na premeny charakteru samotnej pracujúcej triedy, ktorú v minulosti tvorili predovšetkým  muži – robotníci, kým v súčasnosti sa v najmenej platených profesiách často ocitajú príslušníci menšín, migranti a ženy. Otázne je aj to, či existuje záruka, že by sa zachovala pluralita záujmov (ktorú možno predpokladať aj v radoch tzv. pracujúcej triedy).

Gramsci, moderný marxistický teoretik, navrhol iný spôsob opozície voči kapitalizmu, a to cez kultúrnu prítomnosť ľavice v občianskej spoločnosti. Tá by sa mala odohrávať organizovaním zdola (grass-roots), a to nielen vo sfére politických inštitúcií, ale aj v spoločnosti ako takej, na pracovisku, v kostoloch, v susedstvách atď. Keďže kultúrna hegemónia, resp. nadvláda určitého spoločenského poriadku, sa reprodukuje v spoločenskom živote prostredníctvom médií, škôl, náboženských a ďalších spoločenských organizácií, oponovať jej možno len predkladaním alternatív k tomu, čo je považované za normálne a legitímne. Kultúrna, ideologická a vzdelávacia činnosť je preto rovnako politická ako súťaž medzi politickými stranami či deliberácia v parlamente. Pôsobenie vo sfére komunity a spoločnosti je pre zmenu usporiadania vzťahov v spoločnosti a ovplyvnenie výkonu štátnej moci rovnako dôležité ako pôsobenie vo sfére politiky (Gramsci, 1971). Úlohou demokratického socializmu v modernej spoločnosti je vniesť do spoločenského diskurzu hodnoty rovnosti, spravodlivosti a solidarity a priniesť novú víziu ekonomického rastu prostredníctvom demokratickej kontroly kapitálu. Participácia občanov by nemala byť paternalisticky organizovaná a riadená, ale má prameniť zdola, z iniciatív občianskej spoločnosti a existovať na báze dobrovoľného združovania a kooperácie.

V praxi niekedy dochádza k zamieňaniu pojmov demokratický socializmus a sociálna demokracia. Hoci sa vo svojich pozíciách v mnohom zhodnú (napr. regulácia ekonomiky zo stranu štátu, sociálne programy), rozdiel je v tom, že zatiaľ čo sociálna demokracia má v úmysle reformovať kapitalizmus, demokratický socializmus ide ešte ďalej – jeho finálnym cieľom je, aby vlastníctvo výrobných prostriedkov bolo v rukách spoločnosti v rámci decentralizovanej, participatívnej a plánovanej ekonomiky (Anderson, Herr, 2007).

Spolu s výhodami (napr. technologickými inováciami, zvýšením životnej úrovne pre niektoré skupiny obyvateľstva) prináša trhová ekonomika aj problémy. Prehlbuje ekonomickú a politickú nerovnosť občanov, pričom socio-ekonomicky znevýhodnené kategórie občanov s nízkym sociálnym a kultúrnym kapitálom sú politicky pasívne (pozri aj heslo kritika neoliberálnej doktríny). Trhová ekonomika podporuje hodnoty ako súťaživosť, výkonnosť, zameranosť na seba, kariéru a pôžitkárstvo a naopak oslabuje prosociálne hodnoty ako pomoc slabším, súcit a altruizmus. Požiadavky na vysoký pracovný výkon a mobilitu oslabujú emocionálne a sociálne väzby v rodinách, v susedských a miestnych komunitách (Dryzek, 1997).

Tradičná alebo tzv. ortodoxná verejná správa má hierarchickú štruktúru, ktorá stanovuje pravidlá záväzné pre všetkých občanov. Jej autoritatívna moc je sústredená v centre, ktoré výrazne obmedzuje voľnosť nižších úrovní verejnej správy. S občanmi komunikuje ako riadiaci orgán. Vo svojej filozofii sa tradičná verejná správa opiera o ekonomické myšlienky Keynesa. Jej základ tvoria nasledovné princípy (porovnaj Klimovský, 2010):

• Dodržanie politickej neutrálnosti (Wilson, 1978). Wilson ako predstaviteľ americkej školy správy formuloval a zdôvodnil požiadavku striktného oddelenia administratívy a politiky. Politika sa má venovať prijímaniu rozhodnutí a pravidiel, kým administratíva má prijaté rozhodnutia uviesť do praxe a rešpektovať pritom stanovené pravidlá. Verejnej správe tak pripadla výkonná funkcia a politike funkcia regulácie.
• Usporiadanie verejnej správy podľa systému racionálnej byrokracie Webera (pozri aj heslo byrokracia).
• Usporiadanie verejných záležitostí zhora nadol, pričom voľnosť nižších úrovní je výrazne obmedzená.
• Snaha o vypracovanie presných a za každých okolností aplikovateľných pravidiel, ktoré sú záväzné pre všetky zapojené subjekty (pozri heslo vedecký manažment).

Tento model, ktorý prevládal približne v 50. a 60. rokoch, bol podrobený rozsiahlej kritike, a to kvôli prílišnej dôvere v systém racionálnej byrokracie. Kritici poukazovali predovšetkým na neschopnosť byrokracie korigovať samu seba (Merton, 1940; Selznick, 1943; Crozier, 1964; podľa: Klimovský, 2010).

(spracoval: Daniel Klimovský, upravené autorkami)

Základným princípom vedeckému manažmentu je kontinuálne zvyšovanie výkonu zamestnancov prostredníctvom implementácie racionalizačných nástrojov (Klimovský, 2014).

Taylor (1911, 1947) definoval jednotlivcov ako „stroje“ schopné neustále zvyšovať svoju produktivitu. Kontinuálne zvyšovanie produktivity práce by sa malo podľa neho dosiahnuť dodržiavaním štyroch princípov vedeckého manažmentu:

• vedecká analýza pracovných miest,
• vedecky podložený výber pracovníkov,
• manažérska spolupráca,
• funkčná kontrola s využívaním vedeckých metód.

Fayol (1949) formuloval štrnásť administratívnych princípov, ktoré mali zvýšiť efektívnosť administratívy pri riadení zamestnancov a organizácii ich pracovného výkonu:

• deľba práce,
• autorita,
• disciplína,
• jednota inštrukcií,
• jednota vedenia,
• podriadenie záujmov jednotlivcov celku,
• odmeňovanie,
• centralizácia,
• reťazce vzťahov,
• poriadok a hierarchia,
• korektnosť,
• stabilita zamestnancov,
• iniciatívnosť,
• duch kolegiality.

Z myšlienok vedeckého manažmentu v neskoršom období vychádzal napríklad Max Weber pri formulovaní koncepcie racionálnej byrokracie.

Ide o dominantný prístup k verejnej politike vo viacerých krajinách v 70. a 80. rokoch, keď sa považovali princípy riadenia v podnikaní za liek proti neduhom byrokratického riadenia. Nový verejný manažment zavádza pravidlá riadenia zo sféry podnikania a priemyslu do verejnej správy s cieľom obmedziť intervencie štátu, odstrániť byrokratický spôsob riadenia, rigidné lipnutie na subordinácii a formálnych pravidlách a podporiť autonómne, zodpovedné rozhodovanie a fiškálnu disciplínu (porovnaj Klimovský, 2010). Nástrojom zvýšenia efektívnosti verejnej správy a optimalizácie pomeru medzi nákladmi a výstupmi je

1. decentralizácia – odovzdanie správnych kompetencií štátu nižším správnym jednotkám,
2. splnomocnenie mimovládneho ziskového a neziskového sektora plniť tie záväzky, ktoré pôvodne obstarával sociálny (blahobytný) štát.

Fiškálna disciplína znamená nemíňať na sociálne služby viac, než čo sa vyberie na daniach. Predpokladá sa, že súkromný sektor, a nie štát má investovať do rozvoja krajiny ako celku, do vedy a techniky, do lepšej kvality vzdelávania, bývania, lekárskej starostlivosti a sociálnych služieb. K znižovaniu výdavkov má viesť lepšia adresnosť a kontrola vynakladania verejných prostriedkov (Stoker, 1998). Teória nového verejného manažmentu zdôrazňuje, že verejnú správu treba reformovať a dosiahnuť:

• presun od politiky k riadeniu,
• presun od hierarchizácie k vytvoreniu autonómnych agentúr,
• upustiť od výlučného plánovania na centrálnej úrovni,
• orientáciu na výsledky, nie na formálne pravidlá,
• presun od kolektívneho poskytovania služieb k flexibilnému a individualizovanému poskytovaniu,
• orientáciu na znižovanie výdavkov a zvyšovanie efektívnosti,
• aktívny vzťah k majetku (majetok nie ako vlastníctvo, ale ako zdroj, ktorý je potrebné riadiť). (Porovnaj Klimovský, 2010.)

Aplikácia trhových princípov nepriniesla jednoznačne len pozitívne efekty. V porovnaní s byrokratickým modelom je nový verejný manažment iste efektívnejší, najmä čo sa týka podpory inovatívnosti a ekonomickej efektívnosti, avšak z hľadiska inklúzie a spravodlivosti to tak nie je. Štrukturálne sociálne nerovnosti nový verejný manažment nerieši. Pokiaľ sa fiškálna disciplína dosahuje len na úkor výdavkov do zdravotníctva, školstva a sociálnej podpory, poškodzujú sa tým najmä sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva. Nedostačujúce a málo adresné investície do kvalitného a všestranného rozvoja a udržiavania ľudských zdrojov negatívne postihujú najmä najzraniteľnejšie skupiny.

(spracoval: Daniel Klimovský, upravené autorkami)

Pojem neo-weberiánsky štát sa používa od 70. rokov 20. storočia predovšetkým v oblasti organizačných a sociologických štúdií. K prepojeniu neo-weberiánstva ako oživenia niektorých prvkov racionálnej byrokracie s teóriami štátu a jeho správy prišlo o niečo neskôr. Nordlinger (1988) a podobne Mitchell (1991) definujú neo-weberiánsky štát ako subjekt, ktorého smerovanie určujú subjektívne preferencie tvorcov verejných politík. Tie disponujú  autonómiou, ktorá je limitovaná striktným systémom pravidiel a pravidelne sa opakujúcim legitimizačným mechanizmom (voľbami).

Taxatívny výpočet charakteristík modelu neo-weberiánskeho štátu však ponúka Pollitt a Bouckaert (2004):

• reprezentatívna demokracia (na všetkých úrovniach politiky) je hlavným legitimizačným mechanizmom existencie a pôsobenia štátu, pričom jeho aktivity realizuje profesionálny štátny aparát;
• reprezentatívna demokracia je dopĺňaná rôznymi konzultačnými a aktivizačnými nástrojmi podporujúcimi priamy vstup občanov do tvorby verejných politík, čím sa vhodne reflektujú ich potreby a zároveň legitimizuje celý proces tvorby verejných politík nielen cez nástroje reprezentatívnej demokracie, ale tiež priamo;
• legislatíva upravujúca správu štátu je vhodne modernizovaná tak, aby dokázala chrániť základné princípy vzťahu občan – štát, v ktorom je občan zdrojom štátnej moci a štát ho za to chráni a poskytuje mu právnu istotu pri riešení bežných i mimoriadnych situácií;
• dochádza k zmene orientácie byrokracie – od dodržiavania procesných pravidiel k externej orientácii na potreby a želania občanov, resp. užívateľov verejných služieb (tento cieľ nemá byť automaticky dosahovaný zavádzaním manažérskych prvkov typických pre ziskový sektor, ale skôr pôsobením na kultúru profesionálneho výkonu verejných zamestnancov);
• riadenie zdrojov je orientované viac na dosahovanie výsledkov než na kontrolu (monitoring) správneho postupu;
• verejné služby sú poskytované jednotne so snahou o sociálnu rovnosť a spravodlivosť;
• profesionálny štátny aparát už nie je tvorený iba odborníkmi na príslušnú právnu oblasť, ale zamestnancami, ktorí sa na jednej strane vyznajú v relevantnej legislatívnej úprave, no zároveň sú manažérmi orientovanými na potreby občanov ako užívateľov verejných služieb;
• štát je hlavným facilitátorom riešení nových problémov súvisiacich s globalizáciou, technologickými zmenami, demografickými zmenami a environmentálnym ohrozením.

(doplnil: Daniel Klimovský)

V reakcii na koncept verejného manažmentu vznikli alternatívne koncepcie. Koncepcia progresívnej verejnej správy spája výkon správy vecí verejných s vládnou zodpovednosťou. Koncepcia manažmentu komplexnej kvality je postavená na vzťahu

zákazník – dodávateľ, pričom základnou myšlienkou je predchádzať problémom vytváraním stratégií vopred na rozdiel od riešenia problémov ex-post zásahmi.

Jeden z najnovších  modelov verejnej správy – nová verejná služba (new public service) – zdôrazňuje  záujem o potreby občanov, úctu voči nim a záväzok vládnuť demokraticky, to znamená s ľuďmi a pre ľudí. Verejná služba nie je považovaná za podnikanie a ekonomická efektívnosť nie je jej jediným cieľom. Denhardt a Denhardt (2000) zdôrazňujú, že cieľom verejných zamestnancov nemá byť snaha o kontrolu alebo riadenie spoločnosti, ale pomoc občanom pri artikulácii a dosahovaní ich záujmov. Správna implementácia novej verejnej služby vyžaduje rešpektovanie týchto siedmich zásad:

• viac slúžiť, menej riadiť,
• verejný záujem je cieľom, nie automatickým produktom činnosti štátnych alebo verejných zamestnancov,
• myslieť strategicky a správať sa demokraticky,
• slúžiť občanom, nie zákazníkom,
• zodpovednosť nie je jednoduchá a verejní i štátni zamestnanci musia pri výkone svojich povinností zohľadňovať právo, hodnoty príslušnej politickej komunity, politické normy, profesionálne štandardy i záujmy občanov,
• vážiť si ľudí, nielen ich výkonnosť,

vážiť si občianstvo a štátnu i verejnú službu viac než podnikanie.