S

Samospráva (self-government, local government)

Tocqueville (2002) a jeho nasledovníci boli presvedčení, že malé spoločenské jednotky (spolky, združenia, miestne komunity) sú demokratickejšie ako tie veľké (národ). Predpokladali, že ak budú malé spoločenstvá zmocnené autonómne spravovať svoje záležitosti, správu vecí verejných budú vykonávať kvalitne, a to z viacerých dôvodov:

  • malé komunity vedia spolupracovať na princípe rovnosti a rozumnej dohody lepšie ako veľké,
  • vytvárajú optimálne miesto na autentickú deliberáciu občanov (zvažovanie alternatív riešenia spoločného problému) a spoluprácu na spoločnom cieli,
  • členovia komunít, ktorých spája spoločná história a spoločné záujmy, ľahšie dosiahnu dohodu alebo aspoň kompromis,
  • miestna komunita pozná svoje potreby lepšie ako štátni úradníci a dokáže svoje problémy riešiť autonómne,
  • členovia komunít budú znášať dôsledky svojich rozhodnutí, a preto sú silno motivovaní rozhodovať zodpovedne.

Empirické výsledky sú rozporuplné. Na jednej strane existujú prípady, keď samospráva rozhoduje a koná demokraticky, ale existuje aj veľa opačných prípadov

antidemokratického charakteru lokálnych komunít (pozri napr. Mansbridge, 1980). Dôležitým predpokladom demokratickej samosprávy je, aby občania lokálnych komunít vystupovali ako zodpovední, autonómni a morálne integrovaní aktéri a nielen ako členovia komunít, ktorí sú závislí od druhých (pozri Plichtová, 2010).

Typy samosprávy a právne ukotvenie

(spracoval: Daniel Klimovský, upravené autorkami)

Samospráva predstavuje vo verejnej správe výkonné pôsobenie a ovplyvňovanie spoločenského života prostriedkami neštátneho charakteru (Koudelka, 2007), pričom sa súbežne so štátnou správou podieľa na realizácii verejných záležitostí (Průcha, 1998), prípadne plní niektoré úlohy štátu. Okrem toho samospráva disponuje samosprávnou mocou v medziach platného práva, čo znamená, že si samostatne stanovuje ciele svojej činnosti. Jej riadiace pôsobenie je zaistené priamym samosprávnym výkonom príslušných ustanovení zákonov (Průcha, 1998).

Samosprávna korporácia (samosprávna organizácia) pri výkone samosprávnych úloh spravuje v prvom rade samu seba, takže objekt samosprávy sa do značnej miery prekrýva s jej subjektom. Keďže nie je možné, aby samosprávne korporácie vystupovali vo všetkých záležitostiach ako organizovaný celok, tvoria si vlastné samosprávne orgány, ktoré zabezpečujú výkon samosprávy v príslušných vzťahoch (Průcha, 1998). Na samosprávne korporácie sú delegované kompetencie patriace do sféry štátnej správy, ak je to potrebné, účelné a užitočné (Klimovský, 2014).

V subsystéme verejnej správy pôsobia tri druhy samosprávy:

 

Územná samospráva

Základné zásady miestnej samosprávy (územnej, lokálnej) a princíp subsidiarity formuluje Európska charta miestnej samosprávy, ktorú schválila Rada Európy v Štrasburgu (15. októbra 1985) a ku ktorej v roku 2000 pristúpilo aj Slovensko. V súčasnosti ju aspoň čiastočne integrovali do svojej legislatívy všetky štáty EÚ. Podľa čl. 3 tejto charty územná samospráva realizuje práva jej orgánov spravovať a riadiť podstatnú časť verejných záležitostí v rámci vlastnej, zákonom vymedzenej kompetencie a v súlade so záujmami obyvateľov príslušnej územnej jednotky. Toto právo vykonávajú rady alebo zastupiteľstvá, ktorých členovia sú slobodne volení na základe priameho, rovného a všeobecného volebného práva tajným hlasovaním a ktoré môžu mať k dispozícii im podriadené výkonné alebo poradné orgány. Všetky orgány územnej samosprávy si môžu samostatne určovať vlastnú administratívnu štruktúru, pričom prihliadať by mali predovšetkým na miestne potreby a zabezpečenie účinnej správy. Kompetencie vykonávané orgánmi územnej samosprávy majú väčšinou originálnu povahu (originálne kompetencie) a nemôže ich obmedziť ani zrušiť žiaden iný orgán verejnej správy, s výnimkou prípadov, keď tak stanoví osobitný právny predpis. Ak sú na tieto orgány delegované (prenesené) kompetencie originálne patriace do iných subsystémov administratívneho systému, tak je to možné len na základe právneho predpisu relevantnej právnej sily a financovanie takto vykonávaných kompetencií musí znášať delegujúci orgán. Pokiaľ ide o financovanie výkonu originálnych kompetencií územnej samosprávy, aspoň časť zdrojov musí pochádzať z miestnych daní a poplatkov, ktorých výšku, respektíve sadzby, môžu príslušné orgány územnej samosprávy ovplyvňovať vlastnými rozhodnutiami. Pre efektívny výkon samosprávy je potrebné, aby finančne slabšie územné jednotky mali zabezpečené dodatočné finančné zdroje prostredníctvom mechanizmov finančného vyrovnávania. Orgány územnej samosprávy môžu získavať zdroje aj z úverov, zo štátnych dotácií či z iných vhodných zdrojov (napr. z emitovania cenných papierov).

V slovenských podmienkach je existencia územnej samosprávy zakotvená v Ústave SR, ktorá definuje obec ako najnižšiu správnu jednotku miestnej/komunálnej úrovne územnej samosprávy. Druhú, regionálnu úroveň územnej samosprávy tvoria samosprávne kraje (vyššie územné celky). Obce nie sú podriadené samosprávnym krajom, obe tieto samosprávne korporácie pôsobia popri sebe autonómne.

Podľa zákonnej úpravy SR má obec, ako aj samosprávne kraje postavenie právnickej osoby. Obec združuje osoby s trvalým pobytom na jej území a samostatne hospodári s vlastným majetkom a vlastnými prostriedkami. Hlavnou úlohou každej obce je zabezpečovať starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov. Základnými orgánmi obcí sú obecné zastupiteľstvá a starostovia. Samosprávne kraje samostatne hospodária s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami, pričom zabezpečujú a chránia práva i záujmy svojich obyvateľov. Pri výkone samosprávy sa starajú o všestranný rozvoj zvereného územia a o potreby svojich obyvateľov. Základnými samosprávnymi orgánmi každého samosprávneho kraja sú zastupiteľstvo samosprávneho kraja a predseda samosprávneho kraja.

 

Záujmová samospráva

Pod pojem záujmová samospráva spadajú všetky samosprávne korporácie, ktoré svoju existenciu odvodzujú od združovacieho práva a ktoré spája konkrétny spoločenský záujem. Základným prvkom je samosprávny spôsob ich vnútornej činnosti a úsilie o väčšiu či menšiu účasť na organizácii spoločenského a politického života (Škultéty et al., 2002). Pri užšom chápaní pojmu záujmovej samosprávy je nutné zdôrazniť jej podiel na výkone verejnej moci. Práve tento prvok ju umožňuje zaradiť do systému verejnej správy.

V slovenských podmienkach sú hlavnými reprezentantmi záujmovej samosprávy profesijné korporácie (zvyčajne nazývané profesijné komory, prípadne stavovské organizácie), ktoré sú zriaďované zákonom alebo na základe zákona a obvykle majú povinné členstvo, na ktoré sa viaže výkon určitých funkcií (Škultéty et al., 2002) či povolaní. Sládeček (2005) dodáva, že ide zvyčajne o takzvané slobodné povolania (architekti, právnici, lekári, sestry atď). Vďaka svojej povahe a významnosti, ktorú im priznáva aj zákonodarca, sú súčasťou systému verejnej správy, pretože regulujú výkon funkcií alebo povolaní vo zverenej oblasti. Navyše je to práve spomínaná obligatórnosť členstva, ktorá ich odlišuje od iných, dobrovoľných či dokonca voľných združení. Ak totiž osoba nesplní podmienku členstva a nezaregistruje sa v danej profesijnej inštitúcii, nemôže legálne vykonávať príslušnú funkciu alebo povolanie. Ich prednosťou je, že unifikujú postupy pri výkone danej funkcie či povolania, starajú sa o to, aby ich členovia dodržiavali štandardy, na ktorých sa dohodnú, resp. sú určené právnymi predpismi. Ak niektorý z členov tieto štandardy nedodržiava, prípadne iným spôsobom poškodzuje meno vlastnej profesijnej komory, následkom môže byť strata členstva, a teda strata možnosti výkonu samotnej funkcie alebo povolania (Klimovský, 2014). Podľa Klimovského (2014) korporácie záujmovej samosprávy spájajú tieto spoločné znaky: verejný záujem, exkluzivita a obligatórnosť členstva, podmienenosť členstva, stavovské predpisy, donucovacie prostriedky na plnenie zákonom definovaných a určených úloh.

 

Špeciálna samospráva

Špeciálna samospráva patrí medzi prvky modernej verejnej správy. Priznáva sa takým súčastiam verejnej sféry (napr. súdnictvu a školstvu), ktoré majú spoločnosťou uznanú špecifickú pozíciu spojenú s právom regulovať vlastné záležitosti, a to bez zasahovania štátu a jeho orgánov. Akademická samospráva v SR existuje na úrovni univerzít a vysokých škôl a jej typickými reprezentantmi sú akademické senáty univerzít, respektíve vysokých škôl a ich fakúlt. Školská samospráva existuje na úrovni regionálneho školstva a jej predstaviteľmi sú rady škôl a žiacke rady vytvárané na základných a stredných školách. Samospráva v súdnictve je v slovenských podmienkach najmladším samosprávnym prvkom. Do života bola uvedená so zriadením Súdnej rady SR, ktorá je definovaná ako ústavný orgán sudcovskej legitimity.

Samospráva spoločného vlastníctva (self-government of common ownership)

Neoliberálni ekonómovia považujú za príčinu nehospodárneho nakladania so zdrojmi inštitút spoločného vlastníctva a prirodzenosť človeka uprednostňovať svoje záujmy pred spoločným záujmom (tzv. tragedy of the commons). Univerzálnu platnosť tejto tézy však spochybnili pozitívni ekonómovia, ktorí predložili empirické dôkazy o tom, že samospráva spoločne vlastnených zdrojov môže byť hospodárna a udržateľná.

Elinor Ostromová – kľúčová predstaviteľka tohto smeru – odštartovala výskumný program s cieľom analyzovať jednotlivé prípady a induktívne vyvodiť pravidlá a podmienky úspešnej a udržateľnej správy spoločného vlastníctva na rozdiel od prípadov, kde došlo k predpokladanému egoistickému správaniu a k degradácii spoločných zdrojov. Za kritérium úspechu považovala primeraný úžitok každého spoluvlastníka a udržanie kvality, resp. zveľadenia spoločných zdrojov. Systematickou analýzou stoviek prípadov spravovania spoločných zdrojov (podzemná voda, more, lesy, pasienky) z rozličných oblastí sveta dospela k odpovedi, za akých podmienok je správa spoločného majetku úspešná (pozri napr. Ostrom, 1990). Výsledky jej dlhodobého výskumu sa považujú za zásadný prínos do ekonomických vied a boli v roku 2009 ocenené Nobelovou cenou.

Sociálna identita a členstvo v sociálnych skupinách (social identity and group membership)

Sociálna identita predstavuje vedomie jedinca o tom, kým je, odvodené od jeho členstva v sociálnych skupinách (Brown, 2006). Príslušnosť k sociálnej skupine sa utvára na základe zdieľanej histórie, skúseností a identifikáciou s danou skupinou. Najsilnejšie sa človek obvykle identifikuje so svojou rodinou, priateľmi, susedmi, kolegami v práci, s cirkevnou kongregáciou, s členmi záujmového združenia, gangom atď. Najmenej sa identifikuje so vzdialenými skupinami, s ktorými nemá žiaden priamy kontakt (napr. s utečencami zo Sýrie). Skupiny, do ktorých jednotlivec patrí (alebo je o tom presvedčený), sa zvyknú označovať ako tzv. vzťažné skupiny (ingroup). Skupiny, ktorých nie je členom alebo sa s nimi neidentifikuje, sa označujú ako nevzťažné, vonkajšie skupiny (outgroup). Vyčleňovanie skupín sa deje na základe týchto znakov:

  • kategorizácia, pomenovanie: vlastné alebo prisúdené,
  • kultúrne charakteristiky: jazyk, náboženstvo, symboly, hodnoty,
  • skupinová ideológia: ciele, hodnoty,
  • sociálna organizácia interakcie v rámci skupiny i mimo nej,
  • normy.

Modely skupinovej identity

Sociálni psychológovia vychádzajú z dvoch modelov skupinovej identity:

  1. Model sociálnej kohézie zdôrazňuje súdržné a solidárne sociálne väzby, založené na vzájomnej reciprocite. Malý súbor jednotlivcov, medzi ktorými existuje vzájomná a priama interakcia (zoči-voči), sú so skupinou ztotožnení, keď voči sebe cítia príťažlivosť (sympatiu) a navzájom sa ovplyvňujú. Skupinovú súdržnosť udržiava spoločné uspokojovanie potrieb a dosahovanie cieľov, čo predpokladá, že členovia skupiny konsenzuálne zdieľajú tie isté postoje a hodnoty. Vzájomná interakcia, závislosť a ovplyvňovanie sú považované za nevyhnutné a postačujúce charakteristiky skupiny (Shaw, 1976).
  2. Model sociálnej identifikácie/kategorizácie definuje sociálnu skupinu ako dvoch alebo viacerých jednotlivcov, ktorí zdieľajú spoločnú identitu, teda vnímajú sa ako členovia tej istej kategórie. Sociálna kategorizácia je delenie sociálneho sveta do nekontinuitných kategórií (Tajfel, 1992). V dôsledku zvnútorňovania foriem sociálnej kategorizácie sa získava sociálna identita a stáva sa komponentom sebapoňatia bez ohľadu na to, či má dlhodobý alebo krátkodobý charakter. Totálnu sumu sociálnych identifikácií, ktoré jednotlivec používa pri svojom definovaní, možno považovať za sociálnu identitu jednotlivca. Aby členovia konali ako sociálna skupina, nemusia mať spoločné nič viac, ako len spoločnú percepciu ich vlastnej sociálnej jednotky (Turner, 1982). Za indikátor identifikácie sa považuje akékoľvek správanie, ktoré diskriminuje medzi my a oni, resp. preferuje „my“ pred oni.

Model sociálnej identifikácie sa opiera o tieto predpoklady:

  • jednotlivci štruktúrujú svoje vnemy o sebe a iných pomocou abstraktných sociálnych kategórií,
  • jednotlivci zvnútorňujú kategórie sociálnej percepcie ako aspekt svojho sebapoňatia (self-concept),
  • skupinové správanie je výsledkom tých sociálno-kognitívnych procesov, ktoré sa vzťahujú na uvedené formy sebapoňatia.

 

Kým model sociálnej kohézie predpokladá komunikáciu tvárou v tvár, spoločné ciele, hodnoty, normy a pravidlá, model sociálnej kategorizácie hovorí len o vedomí spoločnej kategórie. Model sociálnej kohézie predpokladá, že pocit príslušnosti má afektívny základ, model sociálnej kategorizácie hovorí o vnímaní a kognitívnom procese kategorizácie. Ak si jednotlivci medzi sebou nevytvoria vzájomné pozitívne väzby, tak podľa modelu sociálnej kohézie skupina neexistuje. Naopak model sociálnej identifikácie tvrdí, že členstvo má primárne percepčný, resp. kognitívny základ.

Model sociálnej identifikácie vysvetľuje niekoľkých dôležitých charakteristík

vnútro- a medziskupinového správania. Pozitívne vymedzenie seba vo vzťahu k tým

iným – motív prestíže – hrá dôležitú úlohu tak vo vnútro-, ako aj medziskupinovom správaní. Hdeď ako sú členovia istej skupiny v kolektívnej alebo individuálnej interakcii s inou skupinou alebo jej členmi, ide o medziskupinové správanie.

Medziskupinové správanie a predsudky k členom nevzťažných skupín

Výskumné zistenia naznačujú, že interpersonálne správanie sa významne líši od tzv. medziskupinového správania. Napríklad v diskusii dochádza k omnoho tvrdšiemu a neústupnejšiemu vyjednávaniu, ak je realizovaná z medziskupinových pozícií v porovnaní s interpersonálnou úrovňou (Stephenson, 1978). Konať na interpersonálnej úrovni znamená vzťahovať sa k druhým ako jedinec s určitými osobitnými rysmi a sklonmi, zatiaľ čo medziskupinové správanie znamená konať ako člen skupiny (Tajfel, 1978).

Tajfel rozpracoval teóriu tzv. minimálnych skupín. Zistil, že súťaživé alebo diskriminančné správanie sa objavuje aj medzi členmi skupín, ktoré boli umelo vytvorené na základe arbitrárnych charakteristík (napr. preferencie pre určitý typ umenia). Príznačným javom je tiež priaznivejšie vnímanie členov vlastnej skupiny a stereotypizovanie členov nevzťažných skupín (Hayden-Thompson, Rubin, Hymel, 1987). Členovia vonkajších skupín sú navyše vnímaní ako vzájomne podobnejší ako členovia vlastnej skupiny (Quattrone, Jones, 1980).

Vzťah medzi skupinovým členstvom a predsudkami voči členom vonkajších skupín výskumne doložili viaceré experimenty. Najznámejšie sú Sherifove experimenty z letného tábora. Sherif a jeho spolupracovníci (1953; Sherif, White, Harvey, 1955; Sherif et al., 1961) experimentálne doložili vznik medziskupinového konfliktu medzi chlapcami, ktorí boli náhodne rozdelení do dvoch tímov. Obe skupiny existovali vedľa seba pokojne až do momentu, keď experimentátori umelo vytvorili medzi oboma skupinami konflikt záujmov. V dôsledku toho sa medzi skupinami objavila vysoká miera súťaživosti, vzájomnej nevraživosti a zvýhodňovania členov vlastných skupín. Naopak keď výskumníci postavili oba tímy do situácie, keď museli spolupracovať na spoločnej úlohe, ich postoje k nevzťažnej skupine sa menili späť k pozitívnemu pólu.

Súvislosť zvýhodňovania členov vlastnej skupiny so sociálnou identifikáciou potvrdili aj výskumy, v ktorých sa preukázalo, že miera tohto zvýhodňovania je závislá od toho, nakoľko je skupina pre svojich členov dôležitá (Brown et al., 1986; podľa: Brown, 2006). Špeciálnym prípadom je medziskupinové porovnávanie v situáciách, keď medzi skupinami nie je rovné postavenie (pozri aj heslo sociálna stratifikácia a hierarchizácia). Členovia znevýhodnených skupín majú niekoľko možností: opustiť skupinu alebo vzdať sa identifikácie so skupinou, čo nemusí byť akceptované členmi vonkajších skupín, ak sú hranice medzi skupinami považované za nepriepustné (napríklad v prípade etnických menšín). Ďalšia možnosť je nájsť také kvality, vďaka ktorým vzťažná skupina vyjde z hodnotenia s vonkajšími skupinami lepšie (napr. úplná negácia dominantnej kultúry zo strany subkultúr, napr. punkerov). Znevýhodnená skupina môže reagovať aj formou protestu, ktorý za priaznivých podmienok môže viesť ku spoločenským zmenám (napr. feministické hnutie). Nevýhodou je, že takáto stratégia často vystupňuje hostilitu majoritnej spoločnosti (alebo mocnejších skupín) voči tým, ktorí sa odvážili protestovať.

Jedna z možností, ako znížiť predsudky medzi skupinami, je tzv. hypotéza kontaktu (Allport, 1954; podľa: Brown, 2006, neskôr ju rozpracovalo množstvo ďalších autorov), ktorá predpokladá, že práve kontakt medzi členmi odlišných skupín za určitých podmienok zmierňuje predsudky a hostilitu. Tieto poznatky významne podporujú dôležitosť desegregácie v oblasti bývania, zamestnania a vzdelania.

Sociálna stratifikácia a hierarchizácia (social hierarchization, social stratification)

Sociálna stratifikácia je proces sociálnej diferenciácie, ktorým spoločnosť zaraďuje jedincov do spoločenských vrstiev na základe socioekonomických kritérií (ako sú napríklad príjem, majetok, zamestnanie, spoločenský status a moc). Výsledkom tohto procesu je relatívna pozícia jedincov voči ostatných jedincom v sociálnej skupine. Grusky a Takata (1992) uvádzajú, že vo všetkých komplexných spoločnostiach sú hodnotné statky rozdelené nerovnomerne, pričom privilegovaní jedinci alebo skupiny dostávajú väčší podiel (napr. príjmu, spoločenskej a politickej moci a pod.). Systém stratifikácie v tomto ponímaní odkazuje na komplex spoločenských inštitúcií, ktoré produkujú spomínané nerovnosti.

Kľúčové komponenty sociálnej stratifikácie predstavujú:

  • inštitucionálne procesy, ktoré prisudzujú hodnotu určitým statkom,
  • pravidlá, na základe ktorých dochádza k distribúcii týchto statkov naprieč rozličnými spoločenskými pozíciami (napr. doktor, robotník, žena v domácnosti),
  • mechanizmy sociálnej mobility, prostredníctvom ktorých dochádza k priraďovaniu jedincov k spoločenským pozíciám a kontrole nad hodnotnými statkami (Grusky, Takata, 1992).

Sociálna mobilita je pohyb jedincov a sociálnych skupín medzi spoločenskými vrstvami v systéme stratifikácie. Stratifikačné systémy je možné klasifikovať na základe miery sociálnej mobily. Otvorené systémy sú tie, ktoré umožňujú pohyb medzi vrstvami spoločnosti, zväčša na základe dosiahnutých výsledkov (meritokracia). Tie systémy, kde je takýto pohyb výrazne obmedzený alebo nemožný, sa označujú ako uzavreté. Napríklad v kastovníckom systéme je pozícia jedinca pevne stanovená pri narodení a nemení sa v priebehu života.

Grusky a Takata (1992) delia hodnotné statky, ktoré sú podstatou stratifikačných systémov, do nasledovných typov:

  1. Ekonomické – vlastníctvo pôdy, firiem, fabrík, profesionálnych praktík, ľudí (otrokov), pracovnej sily.
  2. Politické – autorita v domácnosti („hlava rodiny“), na pracovisku (riadiaci pracovníci), spoločenská autorita, charizmatickí lídri.
  3. Kultúrne – kultúrne praktiky, ktorým sa prisudzuje vysoká hodnota (napr. konzumné), „dobré spôsoby“, privilegované životné štýly.
  4. Spoločenské – prístup k spoločenským kontaktom, sociálne väzby, prístup a členstvo do určitých spolkov a klubov, členstvo v združeniach s vysokým statusom a pod.
  5. Vzťahujúce sa ku spoločenskej cti – prestíž, dobrá reputácia, sláva, etnická, rasová, náboženská „čistota“.
  6. Občianske – právo na majetok, členstvo vo volených zastupiteľstvách, sloboda združovania a vyjadrovania.
  7. Ľudské – zručnosti, expertíza, formálne vzdelanie, školenia a tréningy, skúsenosti. V súčasnosti rastie význam práve ľudského kapitálu, keďže čoraz viac technologicky vyspelé spoločnosti potrebujú špeciálne školených pracovníkov.

 

Podľa spomínaných autorov sa ďalšie delenia utvárajú na základe týchto charakteristík:

  • Stupeň nerovnosti (niektoré statky sú distribuované rovnomernejšie ako iné, napríklad právo na majetok sa prisudzuje v spoločnosti rovnomernejšie ako politická moc).
  • Rigidita stratifikačného systému (posudzuje sa na základe toho, či status, prestíž a moc jedincov môžeme predikovať na základe postavenia ich rodičov).
  • preskriptívne procesy (do akej miery charakteristiky prítomné už na začiatku života, ako sú rod, etnicita atď., podmieňujú životné podmienky jedincov v priebehu ich života.
  • Stupeň tzv. statusovej kryštalizácie (aký je súvis medzi vyššie uvedenými typmi hodnotných statkov). Pri vysokej korelácii dochádza k tomu, že tí istí privilegovaní jedinci a skupiny sa objavujú na čele všetkých statusových hierarchií, zatiaľ čo neprivilegovaní jedinci sa konzistentne objavujú na spodku spoločenského rebríčka v rôznych oblastiach. Tzv. teórie konfliktu (napr. marxizmus) kritizujú nedostupnosť zdrojov a hodnotných statkov pre nižšie vrstvy obyvateľstva, zatiaľ čo privilegované skupiny v spoločnosti majú ľahší prístup k politickej moci a ďalším výhodám.

Sociálna hierarchizácia v kontexte verejnej správy

Sociálna hierarchizácia sa deje na základe „kompetencie“ a vplyvu (ekonomického, politického a spoločenského ), podľa rasovej, rodovej a etnickej príslušnosti. Ak verejná správa uprednostňuje záujmy a potreby občanov s vyšším ekonomickým, politickým či spoločenským statusom, koná v rozpore s demokratickým princípom rovnosti a platnosti zákona pre každého. Uprednostňovaním svojich záujmov elita udržiava a zväčšuje svoju sociálno-ekonomickú nadradenosť. Postavenie elity sa spája s istými oficiálnymi a neoficiálnymi výhodami a privilégiami, ako je dostupnosť informačných a finančných zdrojov, značný sociálny kapitál (známosti) a spoločenská prestíž. Hegemonické postavenie elít neoficiálne podporuje aj jej beztrestnosť za oficiálne zakázané rodinkárstvo, korupciu a klientelizmus (Gill, 2000). (Pozri aj heslá korupcia a klientelizmus.)

Sociálne a kultúrne normy (social and cultural norms)

Sociálne a kultúry normy predstavujú očakávané a predpísané formy správania, ktoré nie sú primárne zamerané na krátkodobý prospech jednotlivca. Sociálna a kultúrna podmienenosť sociálnych noriem spočíva v tom, že väčšina noriem sa utvára a udržiava v kontexte komunity. Normy a pravidlá sú formované kvôli poriadku a predvídateľnosti ľudských interakcií, pričom zaručujú aj ich vzájomnú zrozumiteľnosť. Slúžia na sociálnu kontrolu, reguláciu a koordináciu ľudského správania. Správanie, ktoré sa podriaďuje jednej alebo viacerým sociálnym normám, označujeme ako konformné. Spoločné zdieľanie noriem umožňuje skupine identifikovať normy porušujúce správanie, čo má kultúrne evolučný význam (takýto mechanizmus umožňoval vzájomnú kooperáciu a kolektívnu akciu). Spoločne zdieľané morálne a etické štandardy správania (predovšetkým norma reciprocity, založená na vzájomnej dôvere) znižujú v prípade spoločného vlastníctva náklady na kontrolu a monitorovanie (Ostrom, 2012).

Normy môžeme deliť z viacerých hľadísk. Podľa oblasti spoločenského života, ktorú regulujú normy, delíme napr. na právne, morálne, estetické, náboženské atď. Z hľadiska formálnosti na neformálne (implicitné) a formálne normy, ktoré sú kodifikované napr. v právnych alebo v náboženských predpisoch (formálne normy sa vo všeobecnosti spájajú so silnejšími sankciami za ich porušenie). Cialdini, Reno a Kallgren (1990) rozlišujú tzv. injunktívne a deskriptívne normy. Injunktívne normy zodpovedajú tradičnému chápaniu sociálnych noriem (predpisujú určité formy správania), deskriptívne normy opisujú, ako sa ľudia typicky, bežne správajú. Významný rozdiel je medzi univerzálnymi a rolovými normami. Univerzálne normy sú všeobecne záväzné, aplikovateľné na všetkých ľudí bez rozdielu, zatiaľ čo rolové normy sa vzťahujú na určitú sociálnu pozíciu (Linton, 1936, Dahrendorf, 1956; podľa: Popitz, 2017).

Normy sú významovo blízke pravidlám. Rozdiel spočíva v tom, že pravidlá obsahujú jasne stanovenú sankciu v prípade, že bude zaznamenané porušenie správania (Basurto et al., 2010). Normy sú formulované s použitím „mal/a by“, zatiaľ čo pravidlá s použitím „nesmie, musí, je zakázané“. Sociálne normy súvisia aj so sociálnymi hodnotami, keďže normy majú hodnotový základ. Zatiaľ čo hodnoty predstavujú to, čo je považované za žiaduce, správne alebo príjemné, sociálne normy predpisujú formy správania, ktoré vedú k dosiahnutiu hodnotových cieľov. Podľa Kanského (2000; podľa: Klimovský, 2014) je vzťah medzi základnými hodnotami, princípmi (resp. normami) a štandardmi implicitne komplementárny, teda nielenže sa navzájom dopĺňajú, ale zo seba priamo vyplývajú. Napríklad základnou hodnotou je racionalita, z nej odvodeným princípom je primerané rozhodovanie a z toho vyplývajúcimi štandardmi sú dostupnosť informácií, účasť dotknutých strán atď.

Vzťah medzi sociálnymi normami a právnym systémom nie je priamočiary. Hoci niektoré normy môžu byť formálne kodifikované v podobe zákonov a predpisov, právna regulácia nemôže byť stanovená len na základe morálnych kategórií. Naopak, za určitých okolností sa niektoré sociálne normy štát môže snažiť eliminovať (Popper, 2009).

Sociálny kapitál (social capital)

Sociálny kapitál je multidimenzionálny koncept, tvorený sociálnymi normami, hodnotami, dôverou, interpersonálnymi a skupinovými vzťahmi, organizáciami, inštitúciami a informačnými tokmi, ktoré podporujú kooperáciu a kolektívnu akciu. Väčšina definícií sociálneho kapitálu sa zhoduje na jeho dvoch základných charakteristikách (Bhandari, Yasunobu, 2009). Sú to:

  • ukotvenosť sociálneho kapitálu v sociálnych vzťahoch,
  • prístup k zdrojom, ktoré sú sprostredkované na základe týchto vzťahov.

Bourdieu (1986) definuje sociálny kapitál ako aktuálne alebo potenciálne zdroje, výhody a možnosti, ktoré sú spojené s členstvom v sociálnych skupinách. Termín však najviac spopularizoval Putnam (1993) v 90. rokoch. Sociálny kapitál definuje ako tie charakteristiky sociálnej organizácie, ako sú dôvera, normy a sociálne siete, ktoré ovplyvňujú efektívnosť spoločnosti facilitovaním koordinovanej akcie. So sociálnym kapitálom súvisia fenomény, ako sú reciprocita, dôveryhodnosť, reputácia, sociálna kooperácia a koordinácia.

Kľúčové elementy konceptualizácie sociálneho kapitálu teda môžeme vymedziť ako:

  • sociálne siete (v rámci rodín, priateľstiev, komunít, dobrovoľných združení),
  • normy reciprocity (zdieľané normy, hodnoty a správanie) (pozri aj heslo sociálne a kultúrne normy),
  • dôvera (v ľudí a v inštitúcie) (pozri aj heslo dôvera).

Výstižnú charakteristiku sociálneho kapitálu ponúka Svetová banka (World Bank, 2007). Sociálny kapitál podľa nej nemožno vymedziť len ako sumu spoločenských inštitúcií, pretože sociálny kapitál je aj tým, čo ich drží pohromade.

Sociálny kapitál sa utvára medzi jednotlivcami v procese dobrovoľného združovania sa s cieľom presadiť skupinový záujem, resp. verejný záujem. Sociálny kapitál je nevyhnutný nielen pre efektívne fungovanie konkrétnej skupiny, ale aj celej spoločnosti. Dôležitý je napríklad pre účinnú koordináciu činností jej členov pri napĺňaní spoločných cieľov a pre efektívne fungovanie trhu a štátu. Prináša tieto výhody: prístup k informáciám, zvýšenie sociálnej kohézie a občianskej angažovanosti, redukciu oportunistického správania, podporu politickej participácie, riešenie problémov spätých s kolektívnou akciou a efektívnejšie vládnutie (pozri napr. Coleman, 1990; Lin, 2001; Paxton, 2002). Na druhej strane zdroje sociálneho kapitálu však môžu aj vymiznúť, ak nie sú rozvíjané a využívané.

Typy sociálneho kapitálu

Putnam (1993) rozlišuje medzi premosťujúcim (bridging) a zväzujúcim (bonding) sociálnym kapitálom. Zväzujúci sociálny kapitál sa tvorí medzi ľuďmi, ktorí majú medzi sebou blízke väzby, napríklad rodinnými príslušníkmi, priateľmi, susedmi. Naopak, premosťujúci sociálny kapitál premosťuje rozdielne spoločenské skupiny a občianske združenia. Z tohto dôvodu je vnímaný ako významnejší na riešenie problémov komunít, podporu liberálnej demokracie a spoločenskú solidaritu. Zväzujúci kapitál môže nadobúdať aj deštruktívne a nedemokratické podoby (napr. mafiánske štruktúry, necivilizované hnutia).

Rozlišovať môžeme aj štrukturálny (structural) a kognitívny (cognitive) kapitál. Štrukturálny sociálny kapitál sa vzťahuje na štruktúru sietí sociálnych vzťahov a spoločenských organizácií. Kognitívny sociálny kapitál pozostáva zo zdieľaných noriem, hodnôt, postojov a presvedčení, ktoré sa vzťahujú na dôveru, reciprocitu a kooperáciu (Uphoff, Wijayaratna, 2000).

Spoločné dobro – pozri verejný záujem

Stakeholderi – pozri zainteresovaní aktéri

Stupeň zapojenia verejnosti (the level of public involvement)

Linek a Trnka (2005; podľa: Klimovský, 2008) rozlišujú tri úrovne zapojenia verejnosti:

  • informovanie (jednosmerná komunikácia od politicko-administratívnych autorít k občanom),
  • konzultovanie (občania poskytujú politicko-administratívnym autoritám spätnú väzbu),
  • aktívnu účasť občanov na základe partnerstva a spolupráce s inštitucionálnou autoritou, kde občania sami prichádzajú s novými témami a potenciálnymi riešeniami).

Z historického hľadiska je významná štúdia Arnsteinovej (1969, 2007), ktorá vytvorila tzv. rebríček participácie podľa toho, aký vplyv majú občania na rozhodovanie. Na spodných priečkach pomyselného rebríčka sa nachádzajú tie prejavy, ktoré nemožno považovať za participáciu (napr. manipulácia). Ďalšie stupne sa vzťahujú na tzv. symbolickú participáciu (napr. informovanie, konzultovanie). Na vrchných priečkach sa nachádza delegovanie moci a plná občianska kontrola.

Bianchi a Miková (2000) rozlišujú päť stupňov zapojenia verejnosti:

  1. dodatočné informovanie verejnosti,
  2. konzultovanie s verejnosťou,
  3. konzultovanie s reprezentatívnymi skupinami,
  4. spoločné rozhodovanie s reprezentatívnymi skupinami,
  5. delegovanie rozhodovania na verejnosť či reprezentatívne skupiny.

Podľa smerníc EÚ (napr. 2003/35/EC) má verejná správa vytvárať pre účasť všeobecnej verejnosti minimálne nasledovné podmienky:

  • Kontinuálne informovať o najdôležitejších problémoch, ktoré treba riešiť, o návrhoch riešenia, o procese plánovania, o časovom harmonograme konzultácií s občanmi, o spôsoboch organizácie konzultácií a o ich pravidlách.
  • Zainteresovaní majú byť pozývaní k účasti sa na procese plánovania, pričom sa očakáva, že sa zapoja do diskusie o problémoch a prispejú k ich riešeniu, čo však automaticky neznamená účasť v samotnom procese rozhodovania. To môže spôsobovať problémy, pokiaľ zúčastnení nedostanú informáciu o tom, či a prečo boli ich návrhy zohľadnené, alebo zamietnuté.

Zainteresované skupiny občanov majú právo na všetky tri stupne participácie – byť informovaní, prizvaní na konzultácie a aktívne spolurozhodovať. Presný spôsob aktívneho zahrnutia (kto a ako) nie je špecifikovaný. S vyšším stupňom zapojenia narastá vplyv občanov a náročnosť participatívneho procesu. Najjednoduchšie a najprirodzenejšie je zapájanie občanov na lokálnej úrovni, kde jej vzdialenosť medzi nimi a politicko-administratívnymi autoritami najmenšia.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Tab. č. 7 Stupeň zapojenia verejnosti a príklady participatívnych metód

Zdroj: autorky 

Subsidiarita (subsidiarity)

(spracoval: Bruno Konečný, upravené a doplnené autorkami)

Subsidiarita je princíp sociálnej organizácie, podľa ktorého v kompetencii centrálnej autority majú byť len tie úlohy, ktoré nemôžu byť vykonávané na nižšej úrovni. Väčšie sociálne útvary by mali podľa tohto princípu rešpektovať rozhodovanie, zodpovednosť a právomoci nižších sociálnych útvarov[1]. Keďže základom princípu subsidiarity je presvedčenie o kompetentnosti rozhodovania na nižšej spoločenskej úrovni, je v protiklade voči všetkým formám socializmu, kolektivizmu a štátnej centralizácii. Samotný termín bol prvýkrát použitý v rámci sociálnej náuky rímskokatolíckej cirkvi. Uplatňuje sa však nielen v cirkevných spoločenstvách a kresťanskej teológii, ale aj v manažmente, v politických vedách a vo verejnej správe. V kontexte verejnej správy sa spája s demokratizáciou a decentralizáciou (pozri aj heslá decentralizácia a samospráva). Na princípe subsidiarity je založená aj filozofia participatívnej tvorby politík, keďže vychádza z predpokladu, že aktéri sú spôsobilí prispievať k spoločnému rozhodnutiu, ktoré sa ich týka.

Princíp subsidiarity sa stal jedným z princípov práva Európskej únie. Ako dôležitá zásada sa spomína napríklad v Lisabonskej, ale aj v Maastrichtskej zmluve, prostredníctvom ktorej bol formálne zakotvený. Vykonávanie právomocí Európskej únie sa viaže na zásadu proporcionality a zásadu subsidiarity. Podľa Zmluvy o Európskej únii je EÚ oprávnená konať len vtedy, ak daný cieľ nie je možné efektívnejšie naplniť na nižšej úrovni[2]. Cieľom tejto zásady je ochrana rozhodovacej schopnosti členských štátov prostredníctvom určenia vhodnej miery zasahovania v tých oblastiach, kde sú právomoci rozdelené medzi EÚ a členské krajiny. Na druhej strane poskytuje Únii oprávnenie konať v prípade, keď sledované ciele nemôžu dostatočným spôsobom dosiahnuť členské štáty[3]. Môže sa týkať opatrení na európskej, vnútroštátnej, ale aj miestnej úrovni. Do monitorovania toho, ako sa princíp subsidiarity dodržiava v aplikačnej praxi, sú zapojené národné parlamenty a tzv. výbor regiónov.

[1] https://en.oxforddictionaries.com/definition/subsidiarity

[2] https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=LEGISSUM:ai0017

[3] http://www.europarl.europa.eu/ftu/pdf/sk/FTU_1.2.2.pdf