Rebríček verejnej participácie – pozri stupeň zapojenia verejnosti
Reforma inštitúcií (institutional reforms)
Inštitúcie sú pravidlá hry v spoločnosti, ľuďmi vytvorené obmedzenia, ktoré ovplyvňujú ľudské interakcie. Takmer všetky ľudské interakcie a činnosti sú štruktúrované podľa explicitných alebo implicitných pravidiel. Ide o formálne obmedzenia (pravidlá, zákony, ústava) alebo o neformálne obmedzenia (normy správania, konvencie, kódexy správania). Podľa Bromleyho (2006) inštitúcie nielen obmedzujú, ale aj podnecujú k istému správaniu. Úlohou inštitúcií je riešiť problémy, produkovať a ochraňovať konkrétne hodnoty a záujmy, vytvárať oprávnené očakávania voči správaniu jednotlivcov (Hodgson, 2004; Ostrom, 2005).
Keď hovoríme o reforme, respektíve zmene inštitúcií, poukazujeme tým práve na zmenu konfigurácie pravidiel, ktoré riadia ľudské interakcie. Písomná podoba nezaručuje, že pravidlá budú dodržiavané. Ľudia akceptujú pravidlá vtedy, keď boli do nich socializovaní. Deje sa tak v procese enkulturácie, v ktorom si jednotlivec osvojuje významy a hodnoty (inštitúcií). Zmena inštitúcií, resp. pravidiel, je preto náročný proces. Nejde len o to, vytvoriť nový zvyk, ale prekonať aj ten prechádzajúci. Nové inštitúcie sa totiž neutvárajú v inštitucionálnom prázdne, ale v spoločnosti, kde platili a platia isté zvyklosti. Navyše zmeny v inštitúciách vyžadovaných zhora potrebujú čas na svoju evolúciu, adaptáciu a učenie. Šoková terapia nie je s týmito poznatkami v súlade. Nie je možné vyžadovať len poslušnosť, treba pochopiť aj dôvod, prečo sú nové inštitúcie lepšie, prečo má zmysel sa im prispôsobiť. Ak majú mať nové inštitúcie na jednotlivca pozitívny (konštruktívny) efekt, musí sa mu ponechať dostatok času.
Ak nové inštitúcie nefungujú, dôvody treba hľadať v predchádzajúcich neformálnych pravidlách a zvykoch, s ktorými tie nové nie sú kompatibilné. Prechádzajúce zvyky, tradície komunity a ekonomické podmienky v danej oblasti môžu implementáciu novej inštitúcie znemožniť alebo spomaliť. Nie je možné implementovať optimálne pravidlá bez ohľadu na tie, ktoré platili doteraz. E. Ostromová (1990) na základe rozsiahleho terénneho výskumu konštatovala, že je nemožné navrhnúť univerzálny spôsob inštitucionálnej zmeny (pozri aj heslo samospráva spoločného vlastníctva). Podmienky reálneho sveta sa značne líšia od zjednodušených a statických experimentálnych modelov a sú natoľko komplexné, že odolávajú konštrukcii akéhokoľvek a priori vytvoreného modelu. Politiky treba ponímať ako experimenty a modifikovať ich v rýchlom cykle učenia systémom pokus – omyl. To sa dá dosiahnuť predovšetkým na lokálnej úrovni, kde pozorovaním výsledkov inštitucionálnych reforiem môžeme docieliť ich úpravu v smere čo najväčšej užitočnosti pre obyvateľov aj životné prostredie.
Regulácia (regulation)
Je to proces alebo aktivita, ktorou štát predpisuje určité správanie jedincom alebo inštitúciám (väčšinou súkromným); v prípade nedodržania týchto predpisov hrozia subjektom zo strany štátu sankcie (Reagan, 1987; podľa: Howlett, 2011).
Príkazy a kontrola
Priama regulácia sa realizuje formou príkazov a kontroly (vláda prikazuje, resp. nariaďuje a následne kontroluje správanie subjektov, či je v súlade s nariadením). Súčasťou príkazovej formy vládnutia je nevyhnutne aj monitorovanie a kontrola. Priame regulácie štát najčastejšie uplatňuje v spoločenskej (napr. v rámci trestného práva) a v ekonomickej sfére (ekonomická regulácia subjektov na trhu). Systém príkazov a kontroly úzko súvisí s mierou legitimity, teda s tým, nakoľko občania (resp. organizácie, firmy) vnímajú pravidlá ako oprávnené. Nízka miera legitimity vedie k nízkej ochote tieto pravidlá dodržovať. Napríklad regulácie v oblasti trhu sa často stávajú predmetom kontroverzií a protestov zo strany podnikateľských subjektov (pozri aj heslo trhová ekonomika). Hoci samotné prijatie zákona nevyžaduje veľké náklady, celý systém monitorovania, kontroly a udeľovania sankcií, ktorý je s príkazovým systémom vládnutia spätý, je nákladný (Howlett, 2011). V kontexte globalizácie a liberalizácie mnohé štáty ustupujú z úlohy regulátora a kontrolóra do úlohy koordinátora rozmanitých záujmov (Brereton a Temple, 1999), s čím súvisí aj väčší dôraz na informovanie a zapájanie verejnosti do procesov rozhodovania.
Samoregulácia (self-regulation)
Forma vlády, ktorá sa zakladá na zvykoch občanov a neformálnych pravidlách, sa nazýva samoregulácia (Rhodes, 2006). Príkladom môže byť spolupráca na regionálnej úrovni, ktorá je slabo regulovaná. Napríklad v Nemecku je regionálna spolupráca chápaná ako flexibilná forma spolupráce, ktorá závisí od schopností aktérov akceptovať rámcové podmienky a meniť ich, od ochoty učiť sa a experimentovať v danom inštitucionálnom kontexte. Je to jemný spôsob riadenia založený na sieťovom prepojení s aktérmi z rozličných spoločenských sfér. Ľudské správanie sa riadi väčším rozsahom inštitúcií, než sú tie, ktorými disponuje štát. Patria sem sociálne očakávania, kultúrne normy, organizačná kultúra.
Kluvánková (2010) rozlišuje medzi rámcom vládnutia a režimami vládnutia. Rámec sa týka inštitucionálneho usporiadania, ktoré je odvodené od stanovených cieľov a úloh. Režimy vládnutia zahŕňajú všetky formálne a neformálne inštitúcie (zvyky, normy, očakávania), ktoré ovplyvňujú či už úmyselné alebo neúmyselné správanie aktérov v danom kontexte. Nové formy vládnutia si vyžadujú pozorné experimentovanie a vylaďovanie verejných politík v každej oblasti života v kontexte konkrétnych spoločenských podmienok.
Reprezentatívna demokracia – pozri teórie demokracie