P

Spočíva v tom, že každá centralizovaná moc demokratického štátu má tendenciu obmedzovať slobody občanov (Tocqueville, 1835, 2002). Riešením je:

1. decentralizácia administratívy,
2. pluralitné zastúpenie záujmov a potrieb občanov,
3. participácia všetkých skupín občanov na rozhodovaní.

Na úrovni lokálnej správy, kde je vzdialenosť medzi politikmi a občanmi najmenšia, sú na participáciu občanov pri riešení problémov mesta či obce optimálne podmienky.  Lokálna správa však nemusí byť automaticky demokratická a spravodlivá, pokiaľ politici rozhodujú autoritatívne, jednostranne uprednostňujú záujmy elity – podnikateľskej či politickej, pokiaľ sledujú úzke stranícke záujmy a neberú do úvahy verejný záujem a záujmy obyčajných občanov. Znakom spravodlivej lokálnej správy je komunita občanov a občianok, ktorú spája spoločný verejný záujem, pocit vzájomnosti, solidarity a občianskeho povedomia.

Participácia v najširšom zmysle slova znamená účasť, spoluúčasť, zúčastňovanie sa na niečom. Ide o aktívne zapájanie sa do života spoločenstva v nejakej oblasti. V tejto súvislosti môžeme hovoriť napríklad o politickej participácii, ktorá predstavuje účasť súkromných osôb – občanov, ako aj ich združení – na politickom rozhodovaní a jeho ovplyvňovanie (pozri heslo politická participácia). Inou oblasťou, v ktorej sa participácia deje, je komunita alebo spoločenstvo, kde sa môžu jednotlivci a skupiny občanov zúčastňovať na živote tejto komunity, napríklad dobrovoľníctvom (pozri aj heslo občianska participácia).

Participatívny rozpočet sa ako inovácia prvýkrát zrodil v Brazílii v Južnej Amerike a od svojho zavedenia je predmetom intenzívneho záujmu politikov aj výskumníkov. V roku 1989 prešiel v meste Porto Alegre systém rozdeľovania financií rozsiahlou reformou. Jej základnou myšlienkou bolo právo obyvateľov podieľať sa na tvorbe rozpočtu, ktorý predtým podliehal výlučne rozhodovaniu zvolených politikov. Z nich väčšina bola prostredníctvom  klientelistických štruktúr prepojená so svetom biznisu (vysokú úroveň ich korupcie dokladajú viaceré štúdie, napr. de Sousa Santos, 1998).

Súčasný systém funguje tak, že obyvatelia jednotlivých mestských častí sa stretávajú dvakrát do roka, aby diskutovali o najdôležitejších verejných investíciách a hlasovali o ich prioritách. Následne zvolení delegáti z radov občanov absolvujú cyklus intenzívnych stretnutí počas približne piatich mesiacov, keď sa dohadujú na finálnom zozname priorít, ktorý predložia mestskej rade. Úlohou volených reprezentantov je odsúhlasiť (alebo zamietnuť) návrh obyvateľov a postarať sa o jeho implementáciu, ktorú kontrolujú a monitorujú samotní občania. V prípade zamietnutia návrhu ho vrátia obecnej rade zloženej z občanov a delegátov na prepracovanie. Tí môžu podať nový návrh alebo zamietnuť ho na základe dvojtretinovej väčšiny (Wright, Fung, 2001).

Ide teda o intenzívny, náročný, avšak premyslený systém, ktorý garantuje transparentnosť a v ktorom majú občania a ich zástupcovia rovnocennú pozíciu ako profesionálni politici, zvolení v komunálnych voľbách. Od jeho zavedenia sa percento územných oblastí s prístupom k tečúcej vode zvýšilo zo 75 % na 98 % a kanalizačné pokrytie zo 45 % na 98 %. Za obdobie od 1993 do 1996 bolo postavených päťkrát viac domov ako v rokoch 1986 – 1988. Počet študentov v školách sa zvýšil o 190 % (Baiocchi, 2005). Prvými prioritami boli teda evidentne základné potreby najchudobnejších obyvateľov. Podľa dostupných štúdií (pozri napr. Aragonés, Sánchez-Pagés, 2008) sa v neskorších rokoch záujem posunul k oblastiam školstva, zdravotníctva, ktoré sú zaujímavé aj pre stredné a vyššie vrstvy obyvateľstva.

Od 90. rokov sa rôzne formy participatívneho rozpočtu rozšírili do celého sveta. Peixoto (2014; podľa: Fung, 2015) uvádza vyše 1500 dokumentovaných prípadov participatívneho rozpočtu (predovšetkým v Európe, v Latinskej a v Severnej Amerike). Jeho modifikovanú verziu skúšali niektorí predstavitelia verejnej správy aj v SR (napr. v Trenčianskom kraji, kde išlo o internetové hlasovanie za vopred pripravený zoznam projektov). Je potrebné uviesť, že niektoré formy údajne participatívneho rozpočtu sa natoľko líšia od svojho originálu, že – ako konštatuje Patemanová (2012) – existuje pochybnosť, či je vôbec možné ich za participatívny rozpočet považovať.

Sintomer et al. (2008, 2010; podľa: Krenjova, Raudla, 2013) ponúka takúto typológiu participatívnych rozpočtov:

1. model z Porto Alegre adaptovaný pre Európu,
2. tzv. proximitná participácia (proximity participation),
3. konzultovanie verejných financií (consultation on public finance),
4. komunitné participatívne rozpočtovanie (community participatory budgeting),
5. model postavený na participácii viacerých zainteresovaných aktérov (multi-stakeholder participation). (Pre bližší popis a porovnanie jednotlivých modelov pozri Krenjova, Raudla, 2013.)

Zatiaľ čo nasledujúce dva modely (proximity participation, consultation on public finance) sú svojou povahou skôr konzultatívne, tie ostatné sú zamerané iba na organizované skupiny občanov. Možno konštatovať, že len model prispôsobený európskym podmienkam na základe príkladu Porto Alegre uchoval jeho pôvodnú myšlienku a zmysel. Hoci je zrejmé, že nie všade bude participatívny rozpočet fungovať na základe rovnakých princípov ako v Brazílii, zmocnené deliberatívne formy prinesú väčšie účinky v smere vzdelania a zmocnenia občanov.

Politická korektnosť zavádza také normy komunikácie (a správania), ktoré majú chrániť marginalizované, zraniteľné alebo historicky znevýhodnené skupiny. V západných krajinách sa politická korektnosť spája s rastúcim spoločenským a politickým uvedomením dôležitosti rovného zaobchádzania so všetkými ľuďmi bez ohľadu na ich národnosť, etnickú príslušnosť, sexuálnu orientáciu atď., ako aj s nárastom poznatkov o dôsledkoch, ktoré vyplývajú z rôznych spôsobov používania jazyka (Fairclough, 2003).

Politická korektnosť pretvára verejný diskurz, a to obmedzovaním určitých komunikačných obsahov, s cieľom predísť urážke, ujme na sebahodnotení a ďalším negatívnym efektom u predstaviteľov zraniteľných skupín. Často ide o také skupiny, ktoré v minulosti boli alebo stále sú subjektom diskriminácie, napríklad ženy a ľudia inej farby pleti (Moller, 2016). Uplatňuje sa prostredníctvom viacerých mechanizmov:

1. subjektívne (prostredníctvom autocenzúry),
2. intersubjektívne (prostredníctvom tlaku zo strany spoločnosti, morálnym odsúdením),
3. prostredníctvom formálnych pravidiel (zákonov, predpisov atď.) (Dirakis, 2017).

Predmetom politickej korektnosti sú podľa Dirakisa nasledovné tvrdenia (2017):

1. hanlivé tvrdenia o príslušníkoch určitej skupiny (napr. spochybňujúce ich inteligenciu, hygienu, schopnosti atď.),
2. zovšeobecňujúce, stereotypizujúce a zjednodušujúce tvrdenia, ktoré prisudzujú príslušníkom určitej skupiny konkrétne vlastnosti,
3. také pomenovanie príslušníkov určitých skupín, ktoré je vnímané ako nevhodné, hanlivé (napr. označenie nevidiacich ako slepých),
4. klasifikovanie občanov na základe ich rasovej príslušnosti štátnymi orgánmi.

Vo verejnom diskurze sa termín politická korektnosť používa aj v pejoratívnom zmysle. Ironické označenie nejakého vyjadrenia ako politicky korektného obsahuje implicitné presvedčenie, že zavádzanie takýchto komunikačných noriem je prehnané a neodôvodnené. Častou výhradou odporcov politickej korektnosti je, že ide o nástroj politickej kontroly, ktorá neoprávnene obmedzuje slobodu prejavu. Diskusiu o význame a dôsledkoch politickej korektnosti zvyknú rozprúdiť nevhodné vyjadrenia osôb vo verejných funkciách alebo známych osobností. Prejavy odporu voči „prehnaným“ normám politickej korektnosti vyvolávajú tiež existujúce prípady prepustenia, odstúpenia z funkcie alebo iných „tvrdých“ sankcií za nevhodné vyjadrenie.

Poznatky sociálnej psychológie však podporujú oprávnenosť toho, aby úplná sloboda prejavu bola v niektorých prípadoch obmedzená. Podporujú to známe experimenty, keď označenie členov skupín, ktoré indikuje ich horšie schopnosti, skutočne v konečnom dôsledku znížilo ich reálny výkon (Gendler, 2011). Dôvod zavádzania noriem politickej korektnosti teda nie je triviálny, ako na to poukazujú jej odporcovia – nejde „len“ o to, nedotknúť sa niekoho, ale o reálne a preukázateľné dôsledky stereotypného či diskriminujúceho označovania a iných nevhodných vyjadrení. Netreba zabúdať, že ústredná myšlienka politickej korektnosti sa o opiera o také historické skúsenosti, ako bolo napríklad zotročenie Afroameričanov a likvidácia Židov, Rómov a ďalších skupín počas druhej svetovej vojny.

Na druhej strane uplatňovanie politickej korektnosti nie je bez problémov a zahŕňa viaceré dilemy (Moller, 2016). Okrem problému odhadnúť primeranosť sankcie za konkrétne vyjadrenia sa niektorí autori obávajú, že politická korektnosť vedie k posilneniu statusu obete v tých skupinách, ktorých sa týka, podrýva ich aktérstvo a schopnosť zmeniť vlastné postavenie. Ďalší (napr. Dirakis, 2017) poukazujú na to, že nie všetky skupiny, ktoré sú nejakým spôsobom znevýhodnené, sú predmetom politickej korektnosti a ich útlak tak prechádza bez povšimnutia. Otázkou je aj to, či príliš striktné normy politickej korektnosti nepôsobia v skutočnosti opačne, t. j. podporujú u väčšinovej verejnosti pocity nevôle voči predstaviteľom práve tých skupín, ktoré politická korektnosť má chrániť. Napriek tejto kritike v odbornej verejnosti prevláda konsenzus, že citlivé používanie jazyka, a teda aj primerané uplatňovanie noriem politickej korektnosti má svoj zmysel a plní účel chrániť legitímne záujmy znevýhodnených skupín a ich postavenie v spoločnosti.

Pluralizmus rozumných doktrín je normálnou situáciou slobodnej spoločnosti (pozri napr. Rawls, podľa: Plichtová, 2010). Rešpektovanie tejto situácie je základnou podmienkou politickej tolerancie. Štát ani žiadna iná inštitúcia nemá právo posudzovať pravdivosť alebo hodnotu jednotlivých rozumných doktrín. Nedodržanie tohto princípu by znamenalo nastolenie záväznej a jednotnej doktríny štátu s použitím štátnej moci. Politický liberalizmus nestavia na záväznej a jednotnej koncepcii dobra, ale na verejnej koncepcii spravodlivosti, ktorá priznáva politickú rovnosť a slobodu všetkým občanom, nech je ich názor akýkoľvek. Keďže v spoločnosti usporiadanej podľa princípov politického liberalizmu žiadna autorita nemá právo vnucovať občanom špecifickú koncepciu spoločenského dobra, je na každom občanovi, aby realizoval svoje právo spoluurčovať spoločné dobro, teda svoje právo participovať na spoločnom dobre podľa svojich predstáv (Rawls, podľa: Plichtová, 2010).

Dahl (1965, 1971) zavádza termín polyarchia (vláda mnohých). Pravidelné a slobodné voľby podľa neho zaručujú spravodlivú súťaž rozmanitých záujmov. Odlišnou formou reprezentácie záujmov je korporativizmus. Ide o organizáciu štátu na profesijnom

princípe – hierarchicky usporiadaný počet monopolných organizácií (korporácií) zastupuje záujmy svojich členov a súčasne sa podieľa na tvorbe politík. Tieto korporácie sú usmerňované štátom. Lindblom (1977; podľa: Klimovský, 2014) však upozorňuje, že polyarchia nie je úplnou zárukou demokratického vládnutia, pretože sa môže stať, že polyarchia skĺzne ku korporativizmu, najmä ak politické elity začnú spolu kolaborovať a prestanú sa pokúšať o politickú súťaž.

Pojem politickej kultúry sa vzťahuje k tým normám, postojom, presvedčeniam a zvykom, ktoré si ľudia vytvorili v súvislosti s vládou a politikou. Sú to zdieľané hodnoty a presvedčenia, viažuce sa na politické vzťahy a obsah politík. Politická kultúra určuje, kto a akým spôsobom vládne, ako je v skupine rozdelená autorita a moc, ako sa mocenské autority správajú, ako sú vnímané zo strany ostatných členov kolektivity, ako je kolektivita organizovaná, akým spôsobom fungujú inštitúcie atď. (Swedlow, 2013). Politická kultúra udržiava existujúce vzorce moci, čo však nevylučuje jej zmenu, keďže ani v rámci jednej kolektivity nie je politická kultúra úplne homogénna, ale pozostáva z viacerých politických subkultúr.

Pojem politickej kultúry sa niekedy zamieňa s občianskou kultúrou. Podľa Višňovského (2010) je obsah pojmu občianskej kultúry špecifickejší a užší a zodpovedá viac miestnej kultúrnej identite a kultúrnej tradícii regiónu, kým pojem politickej kultúry je viac univerzálny a globálny. Podľa nášho názoru je náročné medzi oboma pojmami diferencovať, keďže aj pojem politickej kultúry pripúšťa existenciu viacerých subkultúr. Občianska, resp. politická kultúra bola prvýkrát hlbšie rozpracovaná v diele The civic culture (Almond, Verba, 1965), na čo neskôr nadviazali ďalší autori, napr. Putnam (1993, 2000) a Fukuyama (1996).

Politická sebaúčinnosť predstavuje špecifickú dimenziu všeobecnej sebaúčinnosti. Autor konceptu sebaúčinnosti Albert Bandura vnímanú sebaúčinnosť definuje ako presvedčenie o vlastných schopnostiach správať sa určitým spôsobom a dosiahnuť v určitej oblasti vytýčené ciele (Bandura, 1977, 2006). Nejde o všeobecnú osobnostnú črtu, ale ako zdôrazňuje Bandura, ide o multimodálny koncept, ktorý sa vzťahuje na jednotlivé špecifické oblasti. Presná špecifikácia sebaúčinnosti zvyšuje pravdepodobnosť, že sa odhalia významné vzťahy medzi premennými (Bandura, 1991). Wollman a Stouder (1991) napríklad zistili, že meranie politickej sebaúčinnosti je lepším prediktorom politického správania ako všeobecná sebaúčinnosť.

Politická sebaúčinnosť predstavuje presvedčenie o vlastnej schopnosti a možnosti ovplyvniť politický systém (Bandura, 1997). Schopnosť ovplyvniť politiku sa vzťahuje skôr k internej sebaúčinnosti, t. j. k vlastným vedomostiam, schopnostiam a zručnostiam, kým možnosť ovplyvniť politiku sa týka tzv. externej sebaúčinnosti – otvorenosti samotného politického systému voči aktivitám a vplyvu občanov. Viaceré výskumy potvrdili rozlišovanie internej od externej sebaúčinnosti, keď priniesli dôkazy v prospech ich rozdielneho vplyvu na participáciu občanov. Caprara et al. (2009) zistili, že kým interná sebaúčinnosť je lepším prediktorom rôznych foriem politickej participácie, externá sebaúčinnosť viac súvisí s dôverou k formálnym politickým inštitúciám (pozri aj Allsop, 2015). Výskumy ukazujú, že interná sebaúčinnosť (presvedčenie občana o vlastných schopnostiach) je pre aktívnu participáciu dôležitejšia než to, aké možnosti vplyvu poskytujú občanom samotné politické inštitúcie (treba však mať na pamäti, že tieto výskumy boli realizované v demokratických režimoch).

V tejto súvislosti sa často hovorí aj o tzv. politickej gramotnosti, preto považujeme za dôležité uvedené pojmy odlíšiť. Sebaúčinnosť je podľa Banduru (1997) podmienená súborom zručností v kognitívnej, sociálnej, emocionálnej a behaviorálnej oblasti. Politická gramotnosť sa primárne vzťahuje ku kognitívnej zložke. Kým politická gramotnosť je skôr súborom znalostí o politike a o fungovaní politických inštitúcií, politická sebaúčinnosť je presvedčenie o tom, že úroveň vlastných vedomostí, schopností a zručností umožní jedincovi dosiahnuť vytýčené ciele v oblasti politiky. Viacerí autori argumentujú, že aktívna participácia v politike vyžaduje viac, než len vedomosti o tom, ako funguje politický systém (hoci aj tie sú veľmi dôležité). Solhaug (2006) napríklad zistil, že politická sebaúčinnosť je lepším prediktorom politickej participácie, politické znalosti však silnejšie súvisia s občianskymi postojmi.

Sebaúčinnosť nie je statická, ale možno ju meniť vlastnou snahou, ako aj vplyvmi z externého prostredia. Nízka úroveň internej politickej sebaúčinnosti sa zväčša pripisuje zle nastavenému vzdelávaciemu systému. Špecifickým problémom je sebaúčinnosť a politická gramotnosť v sociálne znevýhodnených skupinách. Keďže poznatok, že miera participácie je silne podmienená socioekonomickým postavením, je mnohonásobne výskumne doložený (pozri napr. Verba, Schlozman, Brady, 1995; Bútorová, Gyárfášová, 2010; Plichtová, 2010), politickú sebaúčinnosť je potrebné podporiť najmä u sociálne znevýhodnených občanov a občianok. Politická sebaúčinnosť znevýhodnených skupín sa buduje v procese zmocnenia (empowerment) prostredníctvom učenia. Práve zvyšovanie vnímanej politickej sebaúčinnosti je základom procesu zmocňovania (pozri aj heslo zmocnenie).

Politická socializácia je proces, v rámci ktorého dochádza k utváraniu politických postojov (vrátane politických hodnôt a identity), politickej angažovanosti (spolu so záujmom o politické záležitosti a politickou sebaúčinnosťou) a politického správania (t. j. rôznych foriem politickej participácie, napr. účasti na voľbách, protestoch atď.) (Neundorf, Smets, 2017). V rámci politickej socializácie si občania formujú postoje a presvedčenia o tom, aká je úloha vlády, akú rolu zohrávajú občania, akým spôsobom je potrebné pristupovať k politickým a spoločenským autoritám, nakoľko vláda má alebo nemá zasahovať do konkrétnych záležitostí a podobne. Ide o naučené vzorce, o ktorých sa predpokladá, že sú do veľkej miery stabilné v priebehu života. Na druhej strane niektorí autori (napr. Alwin, Krosnick, 1991) sú presvedčení, že jednotlivci menia svoje správanie a preferencie na základe životných skúseností.

Pod politické postoje a správanie jednotlivcov sa podpisujú nielen osobné, ale aj sociálne, kultúrne a historické faktory. Primárna rodina ovplyvňuje politické postoje detí viacerými spôsobmi, napríklad explicitne vyjadrenou politickou orientáciou (Beck, Jennings, 1982), ako aj prostredníctvom socioekonomického statusu, ktorý sa spája s vyšším vzdelaním u detí. Vyššie vzdelanie detí podporuje utváranie politickej orientácie a postojov spätých s občianstvom (Jennings, Stoker, Bowers, 2009). Do tohto procesu však okrem rodiny vstupujú aj iní aktéri vrátane škôl, rovestníckych skupín, vlády a médií (v súčasnosti rastie vplyv sociálnych sietí a internetu).

V súvislosti s vplyvom vzdelávacieho systému sa diskutuje nielen o kvalite poskytovaných informácií, ale aj o celkovej atmosfére v triede, štýle výuky a vedenia (napr. autoritatívny versus demokratický štýl, do akej miery sú študenti povzbudzovaní k diskusiám a kritickému mysleniu a pod.). Dôležitým zistením je to, že školy dokážu kompenzovať rozdiely v kvalite politickej socializácie, ktorú poskytuje rodina (Neudorf, Niemi, Smets, 2016). Niektorí autori (napr. Almond, Verba, 1965) sú presvedčení, že ak sa od občanov vo vzdelávacom systéme alebo v pracovnej sfére očakáva bezpodmienečné podriadenie sa autorite bez kritického uvažovania, prenesú si tento model aj do politickej sféry. Ak je naopak jedinec v pozícii kritického a nezávislého aktéra a ak sa naučil spolurozhodovať, možno očakávať, že bude podobným spôsobom participovať aj v politickom živote (pozri heslo demokratická participácia na pracovisku – workplace democracy, Pateman, 1970).

Právny štát je taký štát, v ktorom stojí zákon nad vládcami. To v praxi znamená, že moc reprezentantov štátu je obmedzená vopred danými zákonmi – všeobecne záväznými pravidlami platiacimi bez výnimky pre každého. Štát je viazaný vlastným právom, ako aj medzinárodnými záväzkami, ktoré prijal (Klimovský, 2014). Štátne orgány môžu konať len to, čo im dovoľuje ústava (pozri aj heslo ústavnosť). Občania môžu robiť všetko, čo im zákon nezakazuje. Majú teda istotu, že vláda nebude zasahovať do ustálených právnych vzťahov neočakávaným a nepredvídateľným spôsobom.

Právny štát stojí na nasledovných princípoch (Bröstl, 1995; Ottová, 2006):

1. princíp obmedzenej vlády,
2. princíp ústavnosti a zákonnosti,
3. princíp deľby a kontroly moci,
4. princíp nezávislosti súdnictva,
5. princíp garancie základných ľudských práv,
6. princíp právnej istoty.

Rešpektovanie zásad právneho štátu je predpokladom ochrany úcty, ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám.

Okrem právneho štátu sa pri vysvetľovaní politických a spoločenských fenoménov hovorí o rôznych koncepciách štátu – v literatúre sa napríklad možno stretnúť s tzv. sociálnym štátom (welfare state), administratívnym štátom (administrative state), neo-weberiánskym štátom či obsluhujúcim štátom (servicing state). (Bližšie pozri Klimovský, 2014.)