O

Občan, občania (citizen, citizens)

(doplnil Daniel Klimovský)

Občan (z gr. polites alebo lat. civis) je člen politickej komunity (polis, res publica). Anglický prívlastok civic alebo civil odkazuje na život v meste (resp. v mestskom štáte – citadin). Vzťahuje sa aj na slušnosť, poriadok, civilizovanosť (predovšetkým prívlastok civil). Ide teda o slobodných obyvateľov miest (štátov), ktorí svoju politickú lojalitu vymieňajú za určité práva a privilégiá (Kelly, 1995). Sú to tí, ktorým ich status prisudzuje právo vystupovať vo verejnej sfére.
Špecificky je potrebné vnímať štátne občianstvo, ktoré je jedným zo základných znakov moderných štátov. Občianstvo je priznané štátom osobám, ktoré sú v tzv. štátnom zväzku so štátom. Podstatou tohto zväzku je skutočnosť, že na občanov sa v plnom rozsahu vzťahuje právny poriadok daného štátu. Na druhej strane títo občania predstavujú suverénov moci, pretože od nich (v súlade s princípom suverenity ľudu, ktorý vyjadruje nadradenosť občana nad štátom) pochádza všetka moc štátu (Klimovský, 2014). (Pozri aj heslo občianstvo.) Preto je dôležité odlišovať pojmy obyvatelia a občania, pretože ich rozsah priznaných práv a povinností sa môže líšiť.

Občianska angažovanosť (civic engagement, activism)

Byť angažovaný znamená horlivo pracovať za niekoho, za niečo, zúčastňovať sa na niečom, exponovať sa. Prívlastok „občianska“ značí, že ono zaujatie a zúčastňovanie sa vzťahuje k statusu občana, občianky. Angažovanosť zahŕňa jednak komponent pozornosti a záujmu, ako aj energie (aktivity). Ako aktivistov či aktivistky označujeme osoby, ktoré sa dlhodobejšie podieľajú na aktivitách a snažia sa dosiahnuť spoločenskú a/alebo politickú zmenu (napr. zvýšiť ochranu životného prostredia, zlepšiť životné podmienky znevýhodnených sociálnych skupín a pod.). Občianska angažovanosť je nevyhnutnou podmienkou fungujúcej demokracie (de Tocqueville, 2002). Na druhej strane ciele občianskeho aktivizmu si môžu vzájomne protirečiť. Napríklad cieľ demokratizovať demokraciu, presadzovať dodržiavanie ľudských a občianskych práv nie je v súlade s cieľom presadzovať vylučujúce, netolerantné a necivilizované spôsoby riešenia spoločenských problémov.

Občianska apatia (civic disengagement, political apathy)

Občianska apatia predstavuje nezáujem o veci verejné a neangažovanie sa v  politických a spoločenských záležitostiach, čo môže mať rôzne príčiny:

  • Niektorí občania a občianky jednoducho nemajú čas a energiu venovať sa verejným veciam, lebo ich musia vynaložiť na zabezpečenie základnej obživy a riešenie rodinných problémov.
  • Niektorí občania nemajú dostatočný prístup k informáciám o možnostiach participácie.
  • niektorí občania a občianky sú takí pohltení konzumným spôsobom života a zábavou, že im na občianske a politické záležitosti nezostáva čas.
  • Niektorých občanov odrádza vysoká časová náročnosť participatívnych procesov.
  • Niektorí občania sa zmierili s neuspokojivým stavom verejnej správy potom, čo s ňou mali negatívne skúsenosti, stratili dôveru vo vlastnú účinnosť, ovládli ich pocity bezmocnosti, apatie či hnevu. Iní spracovali negatívne skúsenosti cynickým spôsobom a našli spôsob, ako ťažiť z nedostatkov verejnej správy (Nylen, 2003).

 

Barber (1984) vidí príčiny politickej apatie v tzv. slabej demokracii (thin democracy), ktorej inštitucionálne štruktúry neposkytujú občanom dostatočné možnosti, aby mohli účinne ovplyvňovať politické rozhodovanie. Navrhuje model tzv. silnej demokracie (strong democracy), ktorá má prostredníctvom inštitucionálnych zmien vytvoriť podmienky na politickú socializáciu, učenie a autentickú participáciu občanov.

Občianska apatia (civic disengagement, political apathy)

Občianska apatia predstavuje nezáujem o veci verejné a neangažovanie sa v  politických a spoločenských záležitostiach, čo môže mať rôzne príčiny:

  • Niektorí občania a občianky jednoducho nemajú čas a energiu venovať sa verejným veciam, lebo ich musia vynaložiť na zabezpečenie základnej obživy a riešenie rodinných problémov.
  • Niektorí občania nemajú dostatočný prístup k informáciám o možnostiach participácie.
  • niektorí občania a občianky sú takí pohltení konzumným spôsobom života a zábavou, že im na občianske a politické záležitosti nezostáva čas.
  • Niektorých občanov odrádza vysoká časová náročnosť participatívnych procesov.
  • Niektorí občania sa zmierili s neuspokojivým stavom verejnej správy potom, čo s ňou mali negatívne skúsenosti, stratili dôveru vo vlastnú účinnosť, ovládli ich pocity bezmocnosti, apatie či hnevu. Iní spracovali negatívne skúsenosti cynickým spôsobom a našli spôsob, ako ťažiť z nedostatkov verejnej správy (Nylen, 2003).

 

Barber (1984) vidí príčiny politickej apatie v tzv. slabej demokracii (thin democracy), ktorej inštitucionálne štruktúry neposkytujú občanom dostatočné možnosti, aby mohli účinne ovplyvňovať politické rozhodovanie. Navrhuje model tzv. silnej demokracie (strong democracy), ktorá má prostredníctvom inštitucionálnych zmien vytvoriť podmienky na politickú socializáciu, učenie a autentickú participáciu občanov.

Teória racionálneho voliča (the theory of the rational voter)

Teória racionálneho voliča vychádza z rámca teórie racionálnej voľby (rational choice theory), podľa ktorej jedinec v ľubovoľnej situácii volí také správanie, ktoré mu prináša najväčší zisk za najnižších možných nákladov. Teória racionálneho voliča reflektuje poznatok, že v moderných demokraciách je individuálny vplyv jednotlivca na výsledok vo voľbách veľmi nízky (Zittel, 2007). Šanca ovplyvniť výsledok volieb prostredníctvom jediného hlasu je prakticky mizivá. Účasť na voľbách sa z pohľadu potenciálneho voliča spája s nákladmi, z ktorej však vzhľadom na svoj nízky vplyv nezíska takmer žiaden benefit. Pre jedinca je preto výhodnejšie investovať svoj čas, energiu do aktivít v rámci súkromnej sféry (Fuchs, 2007). Politická apatia je z tohto hľadiska primárne dôsledkom negatívneho pomeru ziskov a strát z účasti na voľbách (alebo v širšom zmysle – z participácie ako takej). K zvýšeniu politickej participácie by podľa tohto pohľadu prispelo zníženie nákladov, ktoré sa s ňou spájajú, napríklad umožnením internetového hlasovania. Fakt, že množstvo ľudí sa napriek tomu na voľbách pravidelne zúčastňuje, vysvetľujú teoretici rôzne. Účasť na voľbách môže byť napríklad aktom sebaexpresie alebo vyjadrením dôležitosti, akú občania prisudzujú demokracii (Zittel, 2007).

Paradox kolektívnej akcie (collective action paradox)

Olson, vychádzajúc z teórie racionálnej voľby, sformuloval teóriu, ktorá je známa pod názvom paradox kolektívnej akcie. Neparticipácia je podľa neho prirodzená tendencia – naopak ochota participovať je odchýlkou, ktorá potrebuje vysvetlenie. Podľa neho k participácii dochádza len za určitých špecifických podmienok. Racionálni jedinci nebudú dobrovoľne pracovať v prospech kolektívnych cieľov, ak nie sú prítomné špecifické incentívy alebo donucovacie prostriedky, ktoré by ich k tomu motivovali (Olson, 1971). Hardin (1995) spája túto teóriu s tzv. problémom čierneho pasažiera (free-riding), ku ktorému dochádza vtedy, keď jednotlivci môžu čerpať benefity z kolektívneho úsilia bez toho, aby sami prispeli. Kolektívne ciele však podľa Olsona nepredstavujú dostatočne silné incentívy na to, aby mobilizovali jedincov. Jordan a Maloney (2007) uvádzajú, že hoci Olsonovej teórii protirečia viaceré empirické zistenia, postreh, že sumár potenciálnych členov organizácií je zvyčajne mnohonásobne väčší ako ich skutočný počet, je v zásade správny. Napríklad, hoci veľká časť obyvateľov podporuje agendu environmentálnych skupín, len malá časť je ochotná zapojiť sa do nich. Keďže v konečnom dôsledku aj oni čerpajú benefity spojené s činnosťou takýchto skupín, možno ich vnímať ako „čiernych pasažierov“. Základnou črtou fenoménu „čierneho pasažierstva“ je rozhodnutie šetriť vlastné zdroje v situácii, keď jedinec môže prispieť ku kolektívnemu úsiliu, a to napriek tomu, že podporuje ciele, na ktoré je toto kolektívne úsilie zamerané (Jordan, Maloney, 2007).

Občianska iniciatíva (citizen´s initiative)

Občania sa môžu zúčastňovať na správe vecí verejných dvoma spôsobmi. Buď ich účasť iniciuje verejná správa, ktorá ich pozve do tohto procesu (zhora), alebo podnet na účasť vyjde od nich samotných (t. j. zdola). Participáciu občanov, ktorá je spontánnou aktivitou občanov a vyviera z ich vlastnej iniciatívy, nazývame občianskou iniciatívou.

Občianska participácia – pozri participácia

Občianska spoločnosť (civil society)

(doplnil Daniel Klimovský)

Základným predpokladom vzniku občianskej spoločnosti je združovanie občanov, ktorí by ako osamotení jednotlivci bez kooperácie s druhými neboli schopní napĺňať svoje záujmy, potreby a hodnoty. Idea občianskej spoločnosti ako súboru rôznorodých združení odlišných (alebo oponujúcich) voči štátu vzrástla na význame predovšetkým v súvislosti s opozíciou voči socialistickému režimu (Beiner, 1995). Višňovský (2010) identifikuje najčastejšie spôsoby používania tohto pojmu nasledovne:

  • Štrukturálny alebo inštitucionálny význam – občianska spoločnosť sa chápe popri štáte a trhu ako tretí sektor a redukuje sa na občianske združenia, mimovládne a neziskové organizácie alebo sa chápe v širšom význame ako verejná sféra.
  • Funkcionálny alebo dynamický význam – v popredí je participatívny aspekt v podobe občianskej praxe. Občianska spoločnosť sa chápe ako súbor aktivít, praktík a noriem.
  • Normatívne chápanie (najširšie) – občianska spoločnosť sa chápe ako celková charakteristika spoločenského života, zahŕňajúca aj štát; ako spoločenstvo všetkých občanov, ktorí spoločne rozhodujú o podobe a kvalite spoločenského života.

Pojem „občianska spoločnosť“ je mnohovýznamový a ambivalentný. Jeho vzťahy k ďalším pojmom, predovšetkým k pojmu samotného občianstva, nie sú dostatočne vyjasnené (Frost, 2007; podľa: Višňovský, 2010). Zhoda je len v tom, že podstatou občianskej spoločnosti je slobodné združovanie. Z hľadiska aktivity ide o dobrovoľné konanie občanov a občianok na báze spoločných cieľov, záujmov a hodnôt v konkrétnej oblasti. V teórii sa občianska spoločnosť odlišuje od rodiny, štátu a trhu, hoci v praxi sú hranice medzi nimi často nejasné a prekračované. Občianska spoločnosť zahŕňa rozmanité oblasti, aktérov a inštitucionálne formy, ktoré sa odlišujú stupňom formálnosti, autonómie a moci. Môže ísť  o registrované charity, mimovládne organizácie, komunitné skupiny, ženské organizácie, náboženské organizácie, profesijné združenia, odbory, svojpomocné skupiny, sociálne hnutia, obchodné združenia, spolky a sponzorské skupiny (Anheier, Toepler, List, 2009; podľa: Višňovský, 2010). Základné podmienky a pravidlá pre združovanie občanov a občianok rámcuje štát (Walzer, 1995).

Podľa Klimovského (2014) moderné chápanie občianskej spoločnosti vychádza z nasledovných paradigiem:

  1. Aktivistická paradigma zdôrazňuje, že existencia občianskej spoločnosti povzbudzuje snahy ľudí o rozširovanie spôsobov a miery ich občianskej participácie i autonómie (to vedie, okrem iného, k sebaorganizovaniu obyvateľstva na základe rôznych záujmov).
  2. Neoliberálna paradigma je založená na predpoklade obmedzenia štátnych zásahov do ekonomickej i sociálnej sféry. Ľudia podľa nej majú byť schopní organizovať si aktivity v rámci týchto sfér vlastnými silami.

3. Postmoderná paradigma vyzdvihuje nutnosť uplatňovania princípov tolerancie a pluralizmu pri vytváraní akejkoľvek občianskej spoločnosti v demokratických podmienkach.

Význam občianskej spoločnosti pre demokraciu

Väčšina autorov sa zhoduje v tom, že pôsobenie občianskej spoločnosti na ňu samotnú ako, aj na štát je pozitívne (napr. Tocqueville, Putnam). Medzi pozitívne dôsledky patrí:

  • kontrolná funkcia voči štátu a činnosti politikov,
  • rozvíjanie kultúry demokracie, tolerancie a deliberácie,
  • podnecovanie politickej participácie,
  • podpora obhajoby záujmov a práv občanov,
  • vytvára priestor na výchovu nových politických a spoločenských autorít,
  • zlepšuje fungovanie demokratických inštitúcií (rozširuje a prehlbuje demokraciu).

 

V širšom zmysle slova je podľa Klimovského (2014) občianskou spoločnosťou súhrn vzťahov, väzieb a procesov, ktoré prebiehajú, respektíve ktoré sa realizujú medzi troma základnými sektormi spoločnosti – verejným, podnikateľským a neziskovým mimovládnym (teda občianskym). Súťaženie týchto sektorov prináša pozitívne efekty, pretože sa vzájomne dopĺňajú a vyvažujú tak svoje slabiny či obmedzenia. V tomto kontexte občianska spoločnosť plní niekoľko základných funkcií:

  • formuluje a tlmočí predstavy a požiadavky občanov prostredníctvom ich aktívnej účasti,
  • uchováva a rozvíja heterogenitu a pluralitu v rámci spoločnosti,
  • spoluvytvára a modifikuje verejnú mienku,
  • pôsobí v prospech spoločenskej integrácie na základe prezentovaných a identifikovaných záujmov,
  • pôsobí v pozícii významného činiteľa politickej socializácie,
  • spolupôsobí v rámci spoločenského kontrolného mechanizmu,
  • poskytuje tie statky, ktoré nie sú poskytované ani verejným, ani súkromným ziskovým sektorom,
  • poskytuje priestor na zavádzanie rôznych sociálnych inovácií,
  • spolupôsobí pri riešení konfliktov a zavádzaní preventívnych nástrojov, ktoré im bránia,
  • vytvára nové hodnoty a napĺňa vopred definované spoločenské ciele (Ondrušek et al., 2001).

Kamphausen (2006) identifikuje tradičné omyly a mýty súvisiace s občianskou spoločnosťou takto:

  • občianska spoločnosť pozostáva výlučne z mimovládnych organizácií – vo väčšine prípadov tento predpoklad platí, no nie je to tak vždy, pretože koncept občianskej spoločnosti je vo svojej podstate širší a výrazne presahuje hranice sektora mimovládnych organizácií;
  • občianska spoločnosť prináša iba pozitívne výstupy – predpoklad, že občianska spoločnosť neobsahuje združenia snažiace sa o nelegálne aktivity, je zavádzajúci a nepresný (aj mafia predstavuje záujmové mimovládne združenie);
  • silná občianska spoločnosť pomáha pri stabilizácii demokracie – ak je občianska spoločnosť príliš silná, dochádza k oslabovaniu pozícií demokraticky volených reprezentantov, pretože záujmové skupiny sú schopné prebrať líderskú pozíciu, a to aj napriek tomu, že ich prípadné prebratie moci nebolo legitimizované mechanizmom volieb;
  • demokracia automaticky podporuje posilňovanie občianskej spoločnosti – aj v súčasnosti existujú štáty, ktoré bránia prudkému rozvoju občianskej spoločnosti (predovšetkým rôznymi reštriktívnymi opatreniami) a napriek tomu nikto nepochybuje o ich demokratickom zriadení (napríklad Japonsko);
  • občianska spoločnosť je nevyhnutným predpokladom ekonomického úspechu – ak sú sily v rámci existujúcej občianskej spoločnosti nevyhovujúco rozdelené, dochádza k opačnému efektu (napríklad príliš silné odborové organizácie dokážu svojimi aktivitami spomaľovať ekonomický rast);
  • občianska spoločnosť nepotrebuje finančné prostriedky od vlády – aj v tých najvyspelejších občianskych spoločnostiach platí, že vlády vždy prispievajú vo veľkom rozsahu na aktivity subjektov patriacich do týchto občianskych spoločností;
  • nárast a posilňovanie občianskej spoločnosti vedie k oslabovaniu štátu – tento predpoklad neplatil napríklad v prípade bývalých socialistických európskych krajín, kde sa jednoznačne ukázalo, že rozhodné kroky štátu môžu viesť k posilňovaniu občianskej spoločnosti bez toho, aby daný štát v rámci tohto procesu strácal.

 

Kritici výlučne pozitívneho hodnotenia dôsledkov občianskej spoločnosti poukazujú aj na fakt, že združovanie sa má len procesuálny charakter, pričom pre zhodnotenie dôsledkov je podstatná kvalita združovania. Existujú aj také hnutia, ktoré oslabujú demokraciu (pozri aj heslo necivilizované hnutia). Sú to tie, ktoré popierajú ľudské práva a propagujú rasizmus, bigotnosť, nenávisť, xenofóbiu a pod. Ehrenberg (1999, podľa: Plichtová, 2010) poukázal na to, že ak by platila téza, že demokratické inštitúcie fungujú len vtedy, keď je občianska spoločnosť aktívna, znamenalo by to, že ak sú občania pasívni, demokratické inštitúcie nefungujú. Pasivita občanov však môže znamenať aj ich spokojnosť. Občania sa mobilizujú a protestujú vtedy, keď sú s výkonom demokratických inštitúcií nespokojní, napríklad keď sa prevalia korupčné kauzy politikov a politických strán. Praktické skúsenosti však ukazujú, že aktívna a živá občianska spoločnosť je spolu s nezávislými médiami nezastupiteľným strážcom demokracie a dôležitým kontrolórom výkonu moci zo strany exekutívy, parlamentu a súdov.

Občiansky aktivizmus – pozri občianska angažovanosť

Občianstvo (citizenship)

Občianstvo v zmysle príslušnosti k určitému štátu vymedzuje trvalý právny zväzok medzi občanom a štátom (pozri aj heslo občan, občania). Jednotlivých občanov a občianky spája do koherentnej, stabilnej a organizovanej politickej komunity (Beiner, 1995). Prívlastok „občiansky“ teda znamená vzťahujúci sa na občanov a občianky. Odkazuje jednak na práva a povinnosti občanov, ako aj na zvnútornené hodnoty občianskej spoločnosti. V 90. rokoch nastala v spoločenských vedách renesancia záujmu o problematiku občianstva a to v dôsledku rôznych faktorov – multikulturalizmu, globalizácie, migrácie, environmentálneho aktivizmu, feministického hnutia a ďalších. V strednej a východnej Európe prispel k obnove záujmu o občiansku spoločnosť pád totalitných režimov. V súčasnosti sa diskutuje nielen o kríze, resp. úpadku občianstva (pozri napr. Wolin, 2008), ale aj o novom, globálnom či transnacionálnom občianstve (napr. Kymlicka, 1995, podľa: Višňovský, 2010).

Prvé formy občianstva ako sociokultúrneho javu sa objavili v antických mestách Sparty a Atén. V nich vznikol mestský štát – polis a s ním nový vzťah: vzťah medzi občanom a štátom. Získanie občianstva záviselo od určitých atribútov (napr. sociálny pôvod) a znamenalo udelenie určitých privilégií. Zároveň z neho vyplývali záväzky a povinnosti. Na sklonku osvietenstva sa formovali základné modely občianstva dnešného moderného typu – liberálny a republikánsky model. Republikánsky model občianstva chápe občianstvo dynamicky ako súbor praktík, ktoré zabezpečujú samosprávu a participáciu. Akcent teda kladie na občana ako sociálneho a politického aktéra. Liberálny model občianstva vychádza z rímskeho práva. Ide o statické chápanie občianstva ako súboru práv, ktoré zabezpečujú členstvo a status.

Moderný koncept občianstva v sebe spája liberálnu tradíciu individuálnych práv a slobôd, ako aj republikánsku (resp. komunitárnu) tradíciu života jednotlivca v komunite. Kymlicka a Norman (1994) rozlišujú dva základné koncepty občianstva:

  1. občianstvo ako právny status (t. j. členstvo v konkrétnej politickej komunite),
  2. občianstvo ako žiaduca aktivita (t. j. participácia v komunite).

Uvedení autori rozlišujú medzi nasledovnými aspektmi občianstva:

  1. občianstvo ako právny status,
  2. občianstvo ako identita,
  3. občianstvo ako solidarita,
  4. občianstvo ako cnosť.

 

Weinstock (2002; podľa: Višňovský, 2010) rozlišuje päť sémantických významov občianstva:

  1. občianstvo ako status,
  2. občianstvo ako súbor práv (liberálny koncept),
  3. občianstvo ako samospráva (demokratický koncept),
  4. občianstvo ako aktívne praktiky (participatívny koncept),
  5. občianstvo ako identita (psychologicko-etický koncept).

 

Všetky tieto dimenzie spolu vytvárajú model viacerých významov občianstva, ktorý má zároveň normatívny charakter. V koncepte občianstva sú totiž obsiahnuté aj požiadavky a nároky, ktoré majú byť naplnené, normy a ciele, o ktoré sa treba usilovať, cnosti a dispozície občanov.

Pasívne občianstvo (passive citizenship)

Pasívne občianstvo predstavuje pasívne užívanie práv a privilégií, rešpektovanie a podriaďovanie sa autorite, ktorá ich udeľuje (Walzer, 1970; podľa: Višňovský, 2010).

Aktívne občianstvo (active citizenship)

Okrem občianstva v prvom význame (ako právneho statusu), aktívne občianstvo kladie do popredia aktivity, na základe ktorých občania uskutočňujú svoju samosprávu a participujú na rozhodovaní (Višňovský, 2010). Ide o realizáciu vlastnej moci (samosprávy, sebavlády, sebariadenia) občanov prostredníctvom účasti na riešení spoločných záležitostí a problémov, ktoré ovplyvňujú život občanov a stávajú sa tak verejnými. Občania o nich slobodne a otvorene diskutujú a usilujú sa nájsť také riešenie, ktoré by bolo v prospech verejného záujmu, resp. spoločného dobra.

Oligarchické štruktúry (oligarchic structures, oligarchic system)

Oligarchické štruktúry označujú neformálne prepojenie politikov s bohatými podnikateľmi a korporáciami. Politické strany dostávajú „sponzorské dary“ na volebné kampane a veľkopodnikatelia zas prísľub výhodných legislatívnych podmienok na svoje ekonomické aktivity. Politické elity, hoci demokraticky zvolené, sa ocitajú v konflikte medzi požiadavkou reprezentovať záujmy voličov na jednej strane a záujmami finančných skupín na druhej strane (tzv. paradox elity). Vplyv získavajú ekonomické elity, takže časť politického rozhodovania sa presúva na ne. Voliči vnímajú volebných kandidátov ako „zapredaných“ mocným finančným skupinám. Prijaté politiky sú v konečnom dôsledku skôr výsledkom vyjednávania medzi elitami ako reprezentáciou záujmov voličov.

Železný zákon oligarchie (iron law of oligarchy)

Princíp tzv. železného zákona oligarchie sformuloval Michels (1911, 1915). Vláda elity, respektíve oligarchov, je podľa neho nevyhnutným dôsledkom prirodzenej transformácie demokratických organizácií. Michels bol presvedčený, že každá komplexná organizácia sa nakoniec premení v oligarchiu bez ohľadu na to, aká demokratická je na začiatku. Žiadna organizácia podľa neho nemôže dlhodobo fungovať na princípe priamej demokracie. Svoj princíp ilustroval na príklade socialistických strán, ktoré sa samy postupom času transformovali na byrokratické oligarchie.