N

Nadnárodná korporácia je firma so sídlom v jednej krajine, ktorá svoju činnosť prevádzkuje vo viacerých krajinách alebo štátoch prostredníctvom zahraničných, vlastnených alebo kontrolovaných dcérskych spoločností. Nadnárodné korporácie operujú na území viacerých krajín či štátov, kde produkujú tovary a služby a investujú do rozvoja svojich pobočiek. Najstaršou nadnárodnou korporáciou bola Britská východoindická spoločnosť, ktorú založili obchodníci s čajom, koreninami a inými ázijskými komoditami v 17. storočí.

Súčasné nadnárodné korporácie rozširujú trh na odbyt svojich výrobkov a služieb, presúvajú svoje fabriky do štátov, kde je nižšia pracovná sila a výrobné náklady, čo prináša vyššiu efektívnosť. Nadnárodné korporácie zvyšujú svoj profit vďaka množstvu priemyselnej produkcie tovaru a služieb. Súčasťou kritizovaných praktík je zneužívanie monopolného postavenia, znižovanie ceny ľudskej práce, využívanie detskej práce, lobing, daňová optimalizácia v daňových rajoch atď.

Riadenie nadnárodných organizácií je silne centralizované, pričom materská firma, ktorá sídli v niektorom z najrozvinutejších štátov sveta, rozhoduje o globálnych záležitostiach.  Kým výskum a vývoj obvykle zostáva v materskej krajine, výroba sa realizuje v dcérskych pobočkách lokalizovaných v menej rozvinutých štátoch. Zisk a dividendy sa delia v pomere, ktorý je výhodný pre materskú spoločnosť (pozri napr. Falk, 1999; Held et al.. 1999; Scholte, 2000).

Necivilizované hnutia sú skupiny pravicového alebo ľavicového spektra s radikálnou agendou a ideológiou (Kopecký, Mudde, 2003). Častejšie sa spájajú s pravicovým extrémizmom. Keďže presadzujú necivilizované riešenia problémov a nerešpektujú základné ľudské práva a slobody, predstavujú ohrozenie pre systém liberálnej demokracie. Rezignácia na politiku spätá s hnevom môže niektorých jednotlivcov viesť k sympatizovaniu alebo účasti v necilivizovaných hnutiach, čo potvrdila aj správa INEKO (2017). Podľa nej veľká časť frustrovaných ľudí rezignovala na demokratické hodnoty podporou extrémistických skupín. Vzostup popularity takýchto skupín môžeme pozorovať v celej Európe vrátane Slovenska. Existencia necivilizovaných hnutí je dôkazom toho, že nie každá forma politickej participácie a občianskej angažovanosti je prínosom pre demokraciu.

Neparticipáciu delíme na pasívnu v zmysle nezáujmu o politiku, politické strany či účasť na politickom rozhodovaní a aktívnu, ktorá vyjadruje aktívny odpor voči politike. Ekman a Amna (2012) na základe toho odlišujú apolitickú (nezáujem) a antipolitickú (odpor) orientáciu občanov.

Normatívne kritériá demokratickej participácie umožňujú hodnotiť, nakoľko sa participatívny proces približuje ideálu demokratickej participácie a dobrého vládnutia. Vzťah medzi kvalitou participatívneho procesu a jeho výsledkami nie je ešte dostatočne empiricky overený (Beierle, 1998).Väčšina autorov však predpokladá, že participatívny proces približujúci sa normatívnemu ideálu demokratickej participácie bude úspešný a povedie ku kvalitným a udržateľným výsledkom. Aj keď neexistujú univerzálne kritériá kvalitnej participácie, vo viacerých kritériách existuje medzi autormi zhoda (komplexný prehľad spracovali Rowe a Frewer, 2004). Plichtová a Šestáková (2018) na základe syntézy viacerých zdrojov vymedzili kritériá kvalitnej participácie nasledovne (pozri aj heslo index kvality verejnej participácie):

 

1. Reprezentatívnosť

Kritérium reprezentatívnosti sa vzťahuje k tomu, či existuje medzi účastníkmi participatívneho procesu dostatočná diverzita (z hľadiska rodu, veku, vzdelania atď.), nakoľko sú zastúpené rozličné pohľady a či organizátori participatívnych procesov využili širokú škálu prostriedkov oslovenia verejnosti a podobne.

 

2. Inklúzia

Organizátori participatívnych procesov sa majú usilovať o to, aby nikto z dotknutých osôb či skupín nebol z účasti vylúčený. To znamená, že stretnutia sa majú organizovať v čase, ktorý všetkým vyhovuje, resp. tým skupinám, ktoré by inak nemohli participovať (matky s malými deťmi), sa poskytne účinná pomoc. V celom procese nesmie byť žiadna skupina marginalizovaná alebo diskriminovaná, používaný jazyk musí byť každému zrozumiteľný a pod.

 

 

3. Transparentnosť a nezávislosť

Kvalita, dostupnosť a otvorenosť informácií je kľúčová. Informácie majú pochádzať z viacerých dôveryhodných zdrojov, organizátori nemajú nič utajovať, ak na to nie je vážny dôvod, informácie majú byť poskytované včas, vo vyhovujúcej kvalite a majú byť vyvážené. Rôzne skupiny aktérov – facilitátori, organizátori, sponzori – majú byť navzájom nezávislí.  Dôležitá je najmä nestrannosť facilitátorov, respektíve moderátorov.

 

4. Spravodlivosť

Všetky strany majú dostať rovnaký priestor na vyjadrenie svojich záujmov a pozícií, pričom v centre je záujem celku (spoločné dobro), nie úzke partikulárne záujmy. Všetci účastníci procesu majú rovnakú pozíciu, zohľadňuje sa kvalita argumentov a nie sociálna pozícia hovoriaceho.

 

5. Kvalita zvažovania a dialógu

… je jednou z najdôležitejších podmienok toho, či sa dospeje k vzájomnej dohode. Komunikácia má byť vecná, orientovaná na problém a postavená na argumentoch. Účastníci sa majú navzájom rešpektovať a viesť otvorený dialóg, reagovať na to, čo už bolo povedané, brať do úvahy rozličné perspektívy a podporovať budovanie dôvery.

 

6. Účasť na rozhodovaní

Všetci účastníci majú mať podiel na výsledkom rozhodnutí. V prípade, ak sa nepodarilo dosiahnuť konsenzus, finálne rozhodnutie by nemalo zohľadňovať len jednu perspektívu. Ak neboli niektoré pripomienky, resp. námietky, zohľadnené, účastníkom treba poskytnúť  zdôvodnenie. Vo všeobecnosti by malo byť jasné, ako sa k rozhodnutiu dospelo. Účastníci majú mať podiel na konečnom rozhodnutí a zážitok, že ich účasť mala zmysel.