M

Manažment participatívnych procesov sa vzťahuje k plánovaniu, tvorbe (dizajnu) a riadeniu týchto procesov. Podrobný popis a praktické rady možno nájsť v príručkách a manuáloch (pozri napr. manuál OECD – Citizens as partners, 2001, Public participation in relation to water framework directive, Toolkit on social participation, 2016 od WHO, kanadský manuál Primer on public involvement, 2006, prehľad metód Participatory methods toolkit, 2003, rakúske štandardy verejnej participácie Standards of public participation, 2008, britské štandardy Making a difference: a guide to evaluating public participation in central government a mnohé ďalšie). Tie sú určené prevažne pracovníkom verejnej správy (administrátorom, resp. organizátorom participatívnych procesov), ale aj predstaviteľom mimovládnych organizácií či komunitným lídrom. Kritériá hodnotenia, na ktoré by mal manažment participatívnych procesov pamätať, uvádza aj Analytický rámec pre plánovanie a hodnotenie projektov verejnej participácie (pozri Plichtová, Šestáková, 2018). K dispozícii je aj starší dokument Štandardy zapájania verejnosti do tvorby verejných politík (2014).

Bryson et al. (2013) upozorňujú, že nemožno podať jednoznačný a univerzálny návod v podobe pravidiel, ako dospieť k úspešnému výsledku. Verejná participácia nie je lineárny proces, ale cyklus dizajnu a redizajnu, v ktorom na základe hodnotenia dochádza k formulovaniu nových odporúčaní a cieľov. Citovaní autori formulovali tieto odporúčania:

 

Plánovanie dizajnu z hľadiska cieľov a kontextu

1. Participatívny dizajn je potrebné prispôsobiť riešenému problému a kontextu.

V prvom kroku je potrebné zistiť, či participatívny proces je vôbec potrebný, či je konkrétny spôsob jeho realizácie v danom kontexte (spoločenskom, kultúrnom, geografickom, politickom atď.) vhodný a či existuje jasné pochopenie toho, v čom spočíva problém, ktorý sa chystá riešiť. Participatívny proces nie je vhodný vtedy, ak neexistuje dostatok času alebo možností na to, aby vklad účastníkov mohol ovplyvniť rozhodnutie. Veľkú pozornosť je potrebné venovať vymedzeniu samotného problému, pretože od toho závisia všetky ďalšie postupy a riešenia.

 

2. Jasne stanoviť ciele projektu a plán participácie prispôsobiť ich dosiahnutiu.

Jeden participatívny proces môže sledovať (a zvyčajne aj sleduje) viacero rôznych cieľov (pozri heslo ciele verejnej participácie). Tieto ciele je možné v priebehu procesu aj meniť. Je dôležité prispôsobiť samotný proces tomu, aké ciele chcú organizátori dosiahnuť. Napríklad, ak je cieľom vybudovanie dôvery, proces by mal byť postavený na kvalitnej deliberácii. Je žiaduce, aby sa na cieľoch zhodli všetci zúčastnení, čím sa predchádza  neprimeraným alebo nesprávnym očakávaniam a neochote ku kooperácii v neskorších fázach procesu.

 

Zabezpečenie zdrojov a riadenie procesu

3. Zainteresovaných aktérov osloviť na základe dôslednej analýzy.

Zásadným krokom je identifikácia a oslovenie tých aktérov, ktorých sa dané rozhodnutie týka. Jednotliví aktéri môžu do procesu vstúpiť v rozličných fázach a môžu mať aj rôzne kompetencie (spôsob, do akej miery môžu mať vplyv na rozhodnutie). Existuje niekoľko konkrétnych postupov, ako takúto analýzu robiť (pozri Luyet et al., 2012). Ak organizátori niekoho vynechajú, či už ide o skupinu/organizáciu alebo jednotlivých občanov, neskôr sa  to vypomstí v podobe protestov a zdržaní. V rozpore s rozšírenou praxou je potrebné  zabezpečiť čo najväčšiu inklúziu (ak je to vhodné v danom kontexte) a nepozývať len zástupcov silných a organizovaných záujmových skupín. Ak sa rieši napríklad problematika ľudí so zdravotným znevýhodnením, je potrebné komunikovať nielen s občianskymi  organizáciami, ktoré takýchto ľudí zastupujú, ale aj s ich príbuznými, opatrovateľmi, a ak je to možné, aj so samotnými znevýhodnenými občanmi.

 

4. Pracovať s aktérmi takým spôsobom, ktorý zaručí legitimitu celého procesu.

Legitimitu celého procesu posudzujú tí občania, ktorí sa na procese zúčastnili, ako aj tí „zvonka“. Občania považujú proces za legitímny, ak sú oslovení včas, môžu sa vyjadrovať k samotným cieľom, informácie sú poskytované dostupným spôsobom, jasne sa komunikuje o tom, aká je ich úloha a čo je možné reálne dosiahnuť atď. Dosiahnutie legitimity v participatívnych procesoch je založené na interakciách, ktoré sú postavené na vzájomnej dôvere, a čestnej a otvorenej komunikácii.

 

5. Podporiť efektívne vedenie.

Čím je stupeň zapojenia občanov vyšší, tým je potrebnejšie účinné vedenie. To zabezpečuje, že ostatní aktéri zostanú primerane zaangažovaní a neprepadnú ľahostajnosti a nečinnosti alebo naopak stresu z problémov. Autori vymedzujú tri líderské roly: po prvé sú tu sponzori, ktorí poskytujú svoje zdroje a silu na zvýšenie viditeľnosti celého procesu a podporu toho, aby sa jeho výsledky premietli do praxe. Po druhé úlohu lídrov majú aj organizátori, ktorí zabezpečujú každodenný manažment, spoliehajú sa na neformálnu autoritu a prinášajú do celej veci nadšenie a entuziazmus. A napokon úlohou vodcov – facilitátorov je zachovať nestrannosť a pomáhať pri riešení konfliktov.

 

6. Zabezpečiť zdroje v priebehu participatívneho procesu.

Organizátori procesov by mali na začiatku zhodnotiť, aké zdroje (finančné, personálne, technické, časové atď.) si celý proces bude vyžadovať. Autori odlišujú produkčné náklady (na manažment procesov) a náklady spojené s participáciou, ktoré znášajú účastníci. Participatívne procesy s vyšším stupňom zapojenia verejnosti často vyžadujú nemalé finančné prostriedky a čas, čo verejná správa nemusí byť ochotná vynaložiť. Ak sa celkový prínos otvoreného a participatívneho spravovania operacionalizuje len ekonomicky, ignorujú sa politické dôsledky a civilizačné hodnoty, ktoré participácia  prináša (nové poznatky, budovanie sociálneho kapitálu atď. – pozri heslo výhody verejnej participácie).

 

7. Vytvoriť jasné pravidlá a štruktúru fungovania procesu.

Účastníkom musí byť jasne vysvetlené, aká je ich úloha a zodpovednosť v celom procese. Participatívny proces má mať pravidlá, z ktorých časť je formálneho charakteru (napr. požiadavky vyplývajúce zo zákona), a časť neformálneho charakteru, ktoré si účastníci budujú sami na báze vzájomných interakcií a prostredníctvom komunikácie zoči-voči.  Vlastný systém neformálnych pravidiel podporuje vzťahy založené na dôvere. Tým sa vytvára základ na účinnú kooperáciu. Žiaduce efekty však nastanú len vtedy, ak sú skúsenosti účastníkov pozitívne. Ak niektorá zo strán pravidlá a normy poruší, dôjde k narušeniu dôvery, čo celý proces poškodí.

 

8. Zabezpečiť diverzitu a pluralitu.

So zvyšujúcou sa inklúziou participatívnych procesov je potrebné venovať viac pozornosti zabezpečeniu diverzity a manažovaniu mocenských vzťahov. Pozvanie znevýhodnených skupín nie je samo osebe zárukou spravodlivosti a rovnosti (hoci je ich nevyhnutnou podmienkou), pretože: 1. ľudia z týchto skupín si nie vždy môžu dovoliť prísť, 2. samotná prítomnosť nezaručuje, že dostanú v diskusii rovnaký priestor a 3. ani rovnaký priestor negarantuje, že ich argumentom bude venovaná rovnaká váha (pozri heslá participácia znevýhodnených skupín a teória deliberatívnej demokracie). Väčšia diverzita zvyšuje nároky na manažment participatívnych procesov, ako aj pravdepodobnosť výskytu konfliktov. Zaručuje však pluralitu názorov a záujmov, čím zvyšuje šancu na prijatie takých rozhodnutí, ktoré budú spravodlivé voči všetkým dotknutým subjektom.

 

9. Sledovať a kontrolovať dynamiku mocenských vzťahov.

Je bežnou praxou, že ekonomickí aktéri (podnikatelia) majú väčší vplyv na rozhodovanie, podobne organizované skupiny (mimovládne organizácie) majú väčší vplyv ako občania, ktorí nie sú organizovaní. Nerovnováha mocenských vzťahov sa prejavuje aj subtílne, napríklad prisudzovaním odlišnej váhy výpovediam jednotlivých aktérov na báze ich rodu, veku či etnickej príslušnosti (pozri Ostertágová, 2017). Napriek tomu, že zabezpečenie rovnosti v participatívnom procese je mimoriadne náročné, organizátori by nemali rezignovať a mali by urobiť všetko potrebné, aby sa k tomuto normatívnemu ideálu čo najviac priblížili (pozri heslo normatívne kritériá demokratickej participácie). S tým súvisí aj výber metód. Napríklad formát verejného vypočutia je na splnenie kritéria inklúzie veľmi náročný, pretože vyžaduje verbálne zdatných a sebavedomých aktérov, ktorí sa v takejto komunikácii cítia komfortne.

 

10. Pri dosahovaní cieľov využívať rozličné technológie.

Kvalitné výsledky participatívnych procesov môžu byť podporené adekvátnym využitím technológií. V závislosti od kontextu môže ísť napríklad o geografické informačné systémy, počítačom generované vizualizácie, interaktívne webové stránky, digitálne hlasovanie a pod. Technické prostriedky uľahčujú pochopenie zložitých informácií a umožňujú budovať zdieľané porozumenie aspektov problému medzi aktérmi.

 

Hodnotenie

11. Vytvoriť a použiť metódy hodnotenia procesu.

Participatívne procesy je potrebné vyhodnocovať, a to nielen z hľadiska dosiahnutia stanovených cieľov, ale aj spokojnosti jednotlivých účastníkov, kvality navrhnutých riešení, učenia, budovania vzťahov a perspektívy budúcej spolupráce. Pre komplexné hodnotenie kvality verejnej participácie je potrebné hodnotiť aj samotný proces, nielen jeho účinky (pozri aj heslo hodnotenie participatívnych procesov).

 

12. Zmeny plánu a procesu.

Kontextuálne zmeny, ku ktorým v priebehu procesu s najväčšou pravdepodobnosťou dôjde, si vyžadujú flexibilné zmeny a úpravy samotného plánu a riadenia participácie verejnosti. Zhodnotenie celého procesu  má viesť k návrhu takých zmien a opatrení, ktoré povedú k vyššej kvalite budúcich participatívnych procesov.

Mimovládne organizácie sú organizácie s právnou subjektivitou vytvorené súkromnými osobami alebo organizáciami, ktoré sa nezúčastňujú na vláde a ani vo vláde nemajú svojich zástupcov. Ak sa na ich založení podieľal štát, ich mimovládny charakter je daný tým, že štát, vrátane orgánov územnej samosprávy, nemá žiaden vplyv na vedenie organizácie a ovplyvňovanie jej činnosti (pozri napr. Bednařík et al., 1998). Z hľadiska právnej formy môže ísť napríklad o občianske združenia, nadácie, neziskové organizácie poskytujúce všeobecne záväzné služby atď. V praxi sa stretávame s viacerými označeniami, ako napríklad neziskové, neštátne mimovládne, dobrovoľnícke organizácie, organizácie tretieho sektora a podobne. Na pomenovanie všetkých mimovládnych organizácií sa zaužívalo slovné spojenie tretí sektor (pozri aj heslo mimovládny, „tretí sektor“).

            Mimovládne organizácie zväčša pôsobia v oblastiach, v ktorých štát nepôsobí alebo činnosť štátnych orgánov dopĺňajú. Ide napríklad o oblasť ochrany ľudských práv (napr. poskytovanie právnej pomoci), sociálnych služieb (charita), zdravotníctvo (združovanie osôb s určitým typom znevýhodnenia), o oblasti kultúry, športu, životného prostredia atď.  Z hľadiska rozsahu môže ísť o miestne komunitné organizácie, ale aj o medzinárodné organizácie, ktoré pôsobia na celom svete. Pre väčšinu mimovládnych organizácií je typické získavanie finančných prostriedkov zo súkromných zdrojov (napr. formou dobrovoľného príspevku, predaja propagačných predmetov atď.). Môžu však aj podnikať (nie s cieľom zisku) alebo sa uchádzať o granty tak, že sa zapoja do súťaže o grant prostredníctvom vypracovania vlastného projektu. Donormi MVO môžu byť firmy, súkromné osoby, ale aj štát.

Možno identifikovať päť spoločných znakov MVO (pozri napr. Bednařík et al., 1998; Brozmanová et al., 2009), a to:

1. Formálnu štruktúru, inštitucionalizovanosť, právnu subjektivitu.
2. Súkromný neštátny charakter (sú súkromné, neštátne, samosprávne).
3. Neziskovosť (ich cieľom nie je vytvárať zisk s cieľom súkromného obohatenia. Prípadný zisk sa vracia späť do programov súvisiacich so základným poslaním organizácie).
4. Nezávislosť a fungovanie na samosprávnom princípe.
5. Dobrovoľnícky charakter (často zapájajú dobrovoľníkov, resp. členovia vykonávajú prácu bez nároku na odmenu).

 

Štát podporuje činnosť MVO najmä tam, kde sám nedokáže uspokojivo napĺňať potreby občanov. Mimovládne organizácie sú v EÚ považované za cenný zdroj informácií, za inovátorov na miestnej, národnej a európskej úrovni. Poslanie a funkcie MVO môžeme vymedziť takto (Brozmanová et al., 2009):

1. advokačná funkcia (obhajovanie záujmov a práv občanov),
2. uchovávanie a rozvoj plurality,
3. mienkotvorná funkcia (rozširujú alternatívne pohľady na niektoré témy),
4. pôsobenie v prospech spoločenskej integrácie (začlenenie rôznych skupín občanov do spoločenského života),
5. spoločenská socializácia a demokratizačná funkcia (ľudia si v nich osvojujú demokratické princípy a občianske cnosti),
6. kontrolná funkcia (kontrola štátnych inštitúcií, varovanie pred negatívnymi tendenciami),
7. poskytovanie služieb a statkov, ktoré nie sú zabezpečované štátom ani trhom,
8. príprava terénu na sociálne inovácie a experimenty,
9. rozmnožovanie spoločenského bohatstva (teoretické koncepty a stratégie, praktické skúsenosti, prosociálne vzory).

 

MVO sa výrazne líšia svojím zameraním, veľkosťou aj charakterom. V odborných textoch aj v praxi sa najčastejšie môžeme stretnúť s niektorými z nasledovných skratiek:

• BINGO (bussiness and industry NGO),
• BONGO (bussiness organized NGO),
• CBO (community based organization),
• CONGO (community organized non-governmental organization),
• DONGO (donor organized non-governmental organization),
• ENGO (environmental NGO),
• GONGO (government organized non-governmental organization),
• NGDO (non-governmental development organization),
• QUANGO (quasi non-governmental organization)

a ďalšími^[1].

^[1] https://www.gdrc.org/ngo/ngo-ngdo-cbo.html

(spracoval: Daniel Klimovský, upravené autorkami)

Tretí sektor (označovaný aj ako občiansky sektor alebo neziskový sektor) je inštitucionálnou manifestáciou existencie občianskej spoločnosti. Tvoria ho neziskové organizácie vytvorené občanmi na dobrovoľnej báze a so zámerm ochrany či dosiahnutia určitých verejnoprospešných cieľov (Potůček, 2003). Typickými predstaviteľmi tretieho sektora sú vo vyspelých demokraciách odborové a zamestnávateľské zväzy, stavovské združenia, profesijné komory a ďalšie útvary organizovaných záujmov, z ktorých niektoré majú svoje konkrétne postavenie, úlohy a kompetencie upravené v príslušných právnych predpisoch. Špecifickú a autonómnu súčasť tretieho sektora predstavujú cirkvi a náboženské spoločnosti (Klimovský, 2014). Veľká skupina organizácií patriacich do tretieho sektora samu seba nevníma ako súčasť tretieho sektora (typickým príkladom sú rôzne športové kluby, záujmové spolky, voľnočasové združenia venujúce sa kultúrnym aktivitám).

Tretí sektor presahuje aj do iných sektorov, t. j. subjekty patriace do tretieho sektora realizujú aktivity, ktoré by za iných okolností mali realizovať subjekty patriace do iných sektorov. Typickým príkladom je presah do verejného sektora pri uplatňovaní samosprávneho princípu v oblastiach, akými sú školstvo alebo kultúra. Na pomedzí tretieho a trhového sektora fungujú napríklad súkromné a cirkevné školy, médiá a rôzne neštátne zariadenia v zdravotníctve, sociálnych službách alebo kultúre (Dostál, 2003). Tretí sektor je dôležitou súčasťou vyspelých ekonomík. Podľa Klimovského (2014) má nasledovné silné a slabé stránky:

• Subjekty tretieho sektora sú neziskovo orientované, a teda majú záujem aj o aktivity, pri ktorých sa nedá dosiahnuť zisk.
• Aktivity tretieho sektora sú často postavené na dobrovoľnej participácii, čím pomáhajú rozvíjať komunitného ducha v spoločnosti.
• Dobrovoľnosť zapojenia a neziskový charakter aktivít sú dôležitými predpokladmi na realizáciu takých aktivít, ktorých cieľom je splnenie nejakých morálnych kritérií.
• Nižšia formálnosť tretieho sektora môže byť výhodou, no pri plnení komplexných úloh sú efektívnejšie subjekty súkromného ziskového sektora (motiváciou je dosahovanie zisku) i subjekty verejného sektora (motivácia je postavená na zodpovedných vzťahoch a zákonmi definovanej vymožiteľnosti splnenia povinností).
• Subjekty tretieho sektora sa venujú tým oblastiam, ktoré si vyberú v nich organizovaní ľudia. Takáto angažovanosť však nemusí pokryť všetky oblasti, ktorým je nutné venovať pozornosť a zdroje.
• Dobrovoľný charakter aktivít subjektov tretieho sektora môže byť vnímaný aj ako jeho slabina, pretože pri narušení dobrých vzťahov ľudia strácajú prirodzene záujem o spoluprácu a príslušný subjekt môže zlyhať pri snahe o naplnenie cieľa práve kvôli antagonizmom medzi zapojenými jednotlivcami.
• Prax ukazuje, že vyhlasovanie programov/grantových schém bez ohľadu na skutočný prínos, respektíve skutočné dopady, sa môže stať pre subjekty tretieho sektora ospravedlnením ich existencie.
• Deklarovanie neziskového charakteru môže byť zastieracím manévrom pri krytí nelegálnych aktivít (napríklad pri obchádzaní daňových povinností).

Neúčasť na konvenčných spôsoboch politického rozhodovania (voľby) či politických procesoch automaticky neznamená, že občania sa o politiku vôbec nezaujímajú, sú neinformovaní alebo politicky ľahostajní. Kritickí občania aktívne vyhľadávajú informácie, sledujú („monitorujú“) politické dianie, diskutujú o ňom a konajú len vtedy, keď to považujú za nevyhnutné (Schudson, 1996). Bdelá a kritická občianska spoločnosť (verejnosť) je podmienkou kontroly činnosti politikov a verejných inštitúcií.