L

Legitimita (legitimacy)

Legitimita predstavuje schopnosť systému udržať presvedčenie, že existujúce politické inštitúcie sú tie najlepšie možné pre spoločnosť (Lipset, 1960). Je to presvedčenie, že štruktúry, procedúry, činy, rozhodnutia, politiky a predstavitelia vlády disponujú kvalitami, ako sú správnosť, morálne dobro a z tohto dôvodu by mali byť prijímané a akceptované (Dahl, 2001). Legitimita znamená oprávnenie mať moc. Ak je moc oprávnená, potom tí, čo sa jej podriaďujú, majú dôvod tak činiť. Zároveň majú dôvod súhlasiť s rozhodnutiami vládnucej moci. Autority sú legitímne vtedy, ak sú im podriadení presvedčení o tom, že je racionálne a vhodné sa im poriadiť. Inštitúcie v sebe obsahujú možnosť radikálneho obmedzenia osobnej slobody (keďže majú moc ukladať jednotlivcom povinnosti), preto je nevyhnutné, aby mali súhlas a podporu ovládaných. Príkazy tak majú legálny charakter a nie sú len nespravodlivým použitím moci. Legitimita spočíva v posúdení toho, či verejné autority sú čestné, schopné a ochotné robiť také rozhodnutia, ktoré sú v záujme všetkých občanov.

Nie všetci s takýmto vymedzením súhlasia. Už Platón v diele Republika (2002) upozornil, že legitimita autority by nemala byť založená na súhlase ovládaných ani na poskytovaní benefitov. Štát je legitímny vtedy, keď tí, ktorí vládnu, disponujú schopnosťami a vedomosťami vládnuť. Vyzýval teda k vláde expertov. Demokracia je vláda ignorancie, pretože ani tí, ktorí vládnu, ani tí, ktorí volia, nevedia, čo je v skutočnosti dobré pre štát. To môžu posúdiť iba experti. Keďže ľudia sú nekompetentní, iracionálni a ich hlavným cieľom je získať čo najviac pre seba, nemôžu zvoliť dobrých politikov. Toto hľadisko je však pre moderné liberálne demokracie neprijateľné, keďže bez súhlasu ovládaných nie je možné zachovať hodnoty slobody a rovnosti. Predpoklad jednej koncepcie verejného dobra by si vyžadoval použitie donucovacích prostriedkov (pozri aj heslo pluralizmus). Navyše nutnosť získať podporu verejnosti je poistkou proti korupcii.

Predstavitelia anarchizmu zase namietajú, že neexistuje žiadna politická povinnosť. Štát teda nemá legitímne právo vládnuť. Podriadenie sa autorite podľa nich narúša individuálny morálny úsudok. Autorita totiž nahrádza morálne úsudky sebeckým záujmom. Jedinec sa podriadi zo strachu pred trestom, nie na základe morálnej úvahy. Podriadenie sa autorite je narušením autonómie. Voči tomuto hľadisku možno namietnuť, že autorita musí rešpektovať individuálnu autonómiu. Jedinci majú vo väčšine situácií možnosť správať sa slobodne. Právo predchádza len tomu, aby si občania vzájomne ubližovali či škodili (J. S. Mill, 1859, 2001). Autorita by tiež mala brať do úvahy názory a presvedčenia ovládaných (napr. pri tvorbe zákonov). Po druhé jednotlivci nikdy nežijú sami osebe, ale sú členmi komunít. Nie je teda narušením autonómne, ak si vytvárame spoločné predstavy o tom, ako žiť v komunite. Funkciou legitimity je odpovedať na potrebu sociálnej integrácie, zodpovedajúcej identite spoločnosti.

Príbuzný pojem – legalita – znamená, že štát existuje a funguje na báze práva. Takáto definícia by však pre legitimitu bola slabá.. Legitimitu nemožno zúžiť na právo a legalita nie je dostatočná na zaručenie práva vládnuť, pretože samotné právo nevytvára vieru v legitimitu vlády. Právo je podmienkou legitimity, avšak tento status zdieľa s hodnotami a normami spoločnosti, s ktorými musí byť v súlade (Coicaud, 2002). Iba tak je možné získať súhlas ovládaných. Nové prístupy k problému legitimity preto okrem práva venujú pozornosť aj normám, hodnotám, presvedčeniam, praktikám a procedúram, ktoré sú v určitej politickej komunite akceptované (Zelditch, 2001). Homogénny vzťah medzi spoločenskými a politickými normami prináša kontinuitu medzi hodnotami spoločnosti a právom. Vtedy sú zákony nielen rešpektované, ale aj požadované. Politická legitimita je teda uznanie spravodlivosti hodnôt, ktoré vláda uskutočňuje s pomocou práva. Legitímne politické inštitúcie sú tie, ktoré sú považované za najlepšie možné, a teda nevyhnutné.

V súčasnosti sa viaceré akademické práce zaoberajú aj tzv. krízou legitimity v moderných demokraciách (pozri napr. Merkel, 2013; Putnam, Pharr, 2000; Crouch, 2004; Habermas, 2000; Znoj, Bíba, Vargovčíková, 2015), ktorá súvisí s poklesom dôvery v politikov a politické inštitúcie (pozri aj heslo dôvera).

Legitímna tvorba verejných politík

(spracoval: Daniel Klimovský, upravené a doplnené autorkami)

Tradičná verejná správa zaväzuje orgány verejnej moci, aby rešpektovali dva princípy – princíp legality a princíp legitimity. Podľa prvého princípu každé rozhodnutie orgánu verejnej moci musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, so zákonmi. Princíp legitimity vyžaduje, aby orgány verejnej moci dodržiavali pri rozhodovaní a výkone verejnej moci svoju pôsobnosť, zameranie i právomoc. Legitimita tak nie je spojená s normatívnymi štruktúrami, ale s organizačnými procedúrami (Přibáň, 1997, 2001). Dodržiavanie uvedených princípov je pre kvalitu správy vecí verejných kľúčové. Moderné koncepcie kladú väčší dôraz na súhlas a akceptáciu politiky a zákonov zo strany občianskej spoločnosti. Inklúzia občanov a ich zoskupení do rozhodovacích procesov sa považuje za predpoklad dobrého vládnutia a v súčasnosti je jedným zo základných podmienok legitimity verejných politík.

Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (2001) formulovala desať princípov otvorenej a inkluzívnej tvorby verejných politík, ktoré tvoria základ vzťahu medzi demokratickým štátom a slobodnou občianskou spoločnosťou (pozri aj heslo normatívne kritériá demokratickej participácie):

  1. Záväzok

Politici, vysokí manažéri a štátni úradníci sú viazaní povinnosťou informovať občanov, radiť sa s nimi a podporovať ich aktívnu participáciu pri tvorbe politík.

 

  1. Práva

Právo občanov na prístup k informáciám, právo dávať lídrom spätnú väzbu, radiť im a aktívne participovať na tvorbe politiky musí byť pevne ukotvené v zákone alebo politickej metóde. Povinnosť vlády reagovať na podnety občanov, prostredníctvom ktorých uplatňujú svoje práva, musí byť takisto jasne stanovená. Na presadenie týchto práv je dôležitý dohľad a dozor nezávislej autority.

 

  1. Jasnosť

Od začiatku musia byť jasne definované ciele, ale aj limity informovania, konzultovania a aktívnej participácie pri tvorbe politík. Všetkým aktérom by mali byť jasné ich úlohy a zodpovednosť – občanom ich zodpovednosť za prínos (vklady) a vláde za rozhodnutia, za ktoré skladajú účty.

 

  1. Včasnosť

Verejná konzultácia či aktívna participácia by sa mali uskutočniť čo najskôr, ako je to len v politickom procese možné. Takýto prístup nielenže umožní objavenie väčšieho počtu politických riešení, ale aj zvýši šance úspešnej implementácie. Ak má byť konzultácia a participácia užitočná, musí byť k dispozícii dostatok času. Informácie sú potrebné v každom štádiu politického cyklu.

 

  1. Objektivita

Informácie, ktoré vláda počas tvorby politiky poskytuje, musia byť objektívne, úplné a dostupné. Pri uplatňovaní práv na prístup k informáciám a k participácii sa so všetkými občanmi musí zaobchádzať rovnocenne.

 

  1. Zdroje

Podmienkou účinného informovania, konzultovania a aktívnej participácie na tvorbe politík sú adekvátne finančné, ľudské a technické zdroje. Štátni úradníci musia dostať príležitosť osvojiť si potrebné spôsobilosti, dostať vhodné vedenie, rady a tréning. Veľmi dôležitá je organizačná kultúra, ktorá ich úsilie podporí.

 

  1. Koordinácia

Iniciatívy informovať občanov, žiadať od nich spätnú väzbu a konzultácie, by mali byť medzi jednotlivými inštitúciami vlády dobre koordinované. Zlepšia sa tým poznatky manažmentu, koherencia politík a predíde sa duplicitám. Redukuje sa tým aj riziko konzultačnej únavy – negatívnej reakcie na nadbytočné a slabo manažované konzultácie s občanmi a organizáciami občianskej spoločnosti. Koordinačný program by nemal znižovať kapacitu vládnych inštitúcií zabezpečiť inováciu a flexibilitu.

 

  1. Skladanie účtov

Vlády majú povinnosť skladať účet za to, ako využili vklad občanov, či už to bola spätná väzba, konzultácie alebo aktívna participácia. Vláda má zaistiť otvorený a transparentný politický proces tak, že umožní jeho externú kontrolu a posúdenie.

 

  1. Hodnotenie

Hodnotenie je dôležité preto, aby sa vlády dokázali prispôsobiť novým požiadavkám a kritériám tvorby politík. Vlády potrebujú nástroje, informácie a kapacity na hodnotenie toho, ako sa im podarilo posilniť vzťahy s občanmi (pozri aj heslo hodnotenie participatívnych procesov).

 

  1. Aktívne občianstvo

Vláda má z aktívnych občanov a z dynamickej občianskej spoločnosti úžitok. Môže preto vykonať isté opatrenia, napríklad: uľahčiť prístup k informáciám a k aktívnej účasti na tvorbe politík, zvyšovať občianske povedomie, podporovať občiansku výchovu a budovanie kapacít organizácií občianskej spoločnosti (OECD, 2001).

Liberalizmus a neoliberalizmus (liberalism and neoliberalism)

Základné tézy liberalizmu a neoliberalizmu

Liberalizmus je politická a morálna filozofia, ktorá vyzdvihuje individualizmus a osobnú slobodu. Jednotlivca považuje za základnú jednotku spoločnosti. Povinnosťou spoločnosti je dopriať jednotlivcom čo najväčšiu mieru osobnej slobody a sebarealizácie (McLean, McMillan, 2009). Politický liberalizmus je neoddeliteľne spätý s myšlienkou ľudských práv a slobôd, ktoré sú priznané každému človeku a sú neodcudziteľné zo strany štátu. Legitímnou úlohou štátu je zabezpečiť ochranu jedných občanov od druhých. Jednotlivcom priznáva právo slobodne konať, ak svojím konaním neohrozujú alebo neubližujú ostatným (Dunn, 1993; Wolin, 2004). Rovnosť v poňatí liberalizmu odkazuje na politickú rovnosť občanov z hľadiska ľudských práv, ako aj rovnosť príležitostí slobodnej súťaže, nie však sociálnu rovnosť v zmysle redistribúcie spoločenského bohatstva.

Ďalším predpokladom liberalizmu je presvedčenie, že jednotlivci sú racionálni a snažia sa presadiť vlastné záujmy. Teória racionálnej voľby hovorí, že jednotlivci sledujú svoje osobné záujmy a preferencie a tie sú v konflikte so záujmami iných jednotlivcov. Tieto konflikty môže riešiť buď štát ako sústava inštitúcií s legislatívnu, súdnou, donucovacou a represívnou mocou, alebo samoregulačné, neosobné inštitúcie (Balaam, Dillman, 2015; Adams, 2001). Podľa liberálnej koncepcie sú takými neosobnými regulátormi inštitút súkromného vlastníctva a inštitúcia slobodného podnikania a trhu. Ekonomický liberalizmus stojí v opozícii voči štátnej kontrole a reguláciám. Intervencie zo strany štátu považuje za prípustné len vtedy, keď trh zlyháva. Samoregulácia trhom výrazne znižuje náklady štátu na riešenie konfliktov. Ekonomickému rastu sa podľa liberálnej teórie najlepšie darí na základe samoregulačného pôsobenia trhu.

Neoliberalizmus vychádza z liberalizmu, konkrétne z ekonomického liberalizmu, ktorý obhajuje nezasahovanie štátu do ekonomiky a voľný, samoregulujúci sa trh. Základným argumentom neoliberalizmu je, že kapitalistické trhové ekonomiky automaticky smerujú k plnej zamestnanosti a k efektívnemu využívaniu zdrojov, pokiaľ trh nie je deformovaný zásahmi a reguláciami zo strany štátu. Keďže zásahy štátu do ekonomiky narúšajú neomylnú logiku trhu a znižujú ekonomickú efektívnosť, sú považované za nežiaduce. Úlohou štátu je udržiavať taký inštitucionálny rámec, ktorý ochraňuje individuálne právo na súkromné vlastníctvo a voľný, neregulovaný trh. V oblastiach, kde trh neexistuje sám od seba (napr. zdravotníctvo, sociálne služby a pod.), by ho mal štát vytvoriť (Harvey, 2005; Turner, 2008).

Kritika neoliberálnej doktríny

Neoliberalizmus, ako súbor politicko-ekonomických praktík, prestavuje skôr „praktickú teóriu“ než ucelenú politickú ideológiu. Dôsledky týchto praktík výrazne presahujú ekonomickú sféru. Presadzujú sa také politiky, ktoré sú výrazne priaznivé pre biznis a indiferentné voči chudobe, sociálnemu vykoreneniu, drancovaniu zdrojov a deštrukcii životného prostredia. Dôraz na slobodu a osobnú voľbu vedie k tomu, že jednotlivcom sa prisudzuje absolútna zodpovednosť za ich vlastnú situáciu. Morálni aktéri sú tí, ktorí dokážu kompetentne fungovať v rámci voľného trhu. Priepastné sociálne nerovnosti sú prípustné, pretože sú dôsledkom individuálnej voľby. Vyžadovať, aby štát zasiahol v prospech tých, ktorí sa ocitajú na dolnom konci spoločenského rebríčka, je podľa neoliberálnej doktríny nielen nesprávne, ale morálne odsúdeniahodné (Mises, 1962).

Kritici absolútnej platnosti liberálnej doktríny poukazujú na cyklické finančné krízy, zlyhanie zodpovednosti kľúčových aktérov, kartelové dohody a monopolizáciu trhu, ktoré svedčia o tom, že sám trh je zraniteľný a jeho fungovanie závisí od zodpovednosti a férovosti jednotlivých aktérov. Karl Polanyi už v roku 1944 publikáciou Veľká transformácia dokázal, že trh nemôže byť ponechaný na voľnobeh. Domnieva sa, že myšlienka samoregulujúceho sa trhu predstavuje vlastne utópiu, keďže takáto inštitúcia by nemohla existovať ani nakrátko bez toho, že by zničila ľudskú a prírodnú základňu spoločnosti (1944; 2003).

Navyše, ak by aj samotný trh fungoval perfektne, je zrejmé, že by negarantoval ľudské práva ani spravodlivú redistribúciu. Trh pre pracujúcich za nízku mzdu alebo z pohľadu vylúčených ľudí dobre nefunguje. Podobné argumenty vyslovujú ochrancovia životného prostredia a reprezentanti vzdelávacích a zdravotníckych inštitúcií, keďže neoliberalizmus presadzuje logiku trhu do všetkých sfér a inštitúcií spoločnosti. Trh nezohľadňuje ekologické záťaže ani investície do výchovy a vzdelávania. Hoci niektoré ekonomické teórie už pripúšťajú, že efektívna správa komplexných priemyselných spoločností vyžaduje kombináciu trhu a štátnej regulácie, neoliberálny pohľad stále dominuje. Dôsledkom toho je rastúca koncentrácia bohatstva a moci v rukách nadnárodných korporácií a elitných skupín.