F

Pravá (autentická) verejná participácia znamená, že verejnosť má skutočný, nie predstieraný podiel na politickom rozhodovaní. To znamená, že občania sú zapojení už do tvorby cieľov, stratégií, politík a často aj do implementácie a hodnotenia. Je potrebné sledovať, nakoľko je zainteresovaným aktérom umožnené participovať v jednotlivých fázach prípravy a formulovania verejných politík (vytýčenie cieľov, plánovanie, implementácia atď.). Autentické zapojenie je hĺbkové, kontinuálne a účinné (účastníci majú reálnu možnosť ovplyvniť ciele a výsledky predmetu participácie). Autentická, teda skutočná participácia sa vyskytuje len vtedy, ak aj verejnosť zahrnutá do administratívneho procesu rozhodovania a občania sú spolutvorcami verejného dobra (Kong et al., 1998; Samoff, 2000). V skutočnej participácii sú občania v dominantnom postavení, diskutujú a rozhodujú, pričom vláda podporuje aktivitu verejnosti pri nastavovaní cieľov, poskytuje zdroje a informácie a  monitoruje celý proces (pozri napr. Gray, Chapin, 1998; Plein, Green, Williams, 1998; Lando, 1999; Yankelovich, 1991, podľa: Wang, 2001).

Feltey et al. (1998; podľa: Klimovský, 2008) uvádzajú tieto kritériá pravej participácie:

• štýl interakcie je spolupráca,
• čas iniciácie participácie je predtým, než sa niečo zrealizuje,
• rola príslušnej autority (je dodávateľ potrieb a legitímny „vládca“),
• k dispozícii sú technické a interpersonálne administratívne schopnosti,
• občania sú rovnocenní partneri politicko-administratívnej autority,
• občania disponujú potrebnými schopnosťami (dialóg, kooperácia),
• vzájomný prístup medzi aktérmi charakterizuje dôvera,
• celý administratívno-politický proces je dynamický a transparentný,
• občania majú možnosť konať aj proaktívne, nielen reaktívne, rozhodnutie je prijaté ako konsenzus alebo kompromis, pričom každý účastník má právo vstúpiť do procesu jeho vytvárania.

Technokraticky poňatá verejná participácia manipuluje s názormi verejnosti alebo informuje o rozhodnutiach, ktoré sú už dohodnuté (Wang, 2008). V literatúre sa označuje takáto forma participácie ako tradičná, resp. konvenčná. Podľa Klimovského (2008) sú v nej účastnícke subjekty pomerne vzdialené a pôsobia skôr v pozícii subjektu s doplnkovými funkciami. Napríklad na základe rozsiahleho prieskumu v USA Wang (2001) konštatuje, že v mnohých mestách je participácia na nízkej úrovni a rozhodnutia sú čisto administratívne. Len málokedy sú občania prizvaní na vyjednávanie o rozpočte mesta na rozvojové činnosti a plány či na vyjednávanie o exekutívnom rozpočte. Len jedna tretina respondentov potvrdila, že občania sú zahrnutí aj do procesu vyjednávania o programe, činnostiach a cieľoch. Na príprave stratégie, ako ciele dosiahnuť, sa občania zúčastňujú ešte menej. Ani na monitorovanie poskytovaných služieb nie sú podľa väčšiny respondentov občania prizývaní. Podobne je to aj s hodnotením dosiahnutia programových cieľov (porovnaj Wang, 2001).

Riadená participácia odpovedá na výzvu politicko-administratívnej autority, ktorá považuje participáciu občanov pri riešení určitého problému za vítanú/želanú (Klimovský, 2014). V tomto prípade ide o participáciu smerujúcu „zhora nadol“ (top-down). Keďže ide o vyvolanú dobrovoľnú participáciu, nazýva sa aj vyžiadanou participáciou. Príkladom je  výzva starostu obce postihnutej povodňami, aby jej obyvatelia pomohli pri odstraňovaní škôd.

Opakom riadenej participácie je spontánna iniciatíva vychádzajúca od samotných občanov („zdola“, resp. bottom-up). Výrazne narastá pri zlomových udalostiach. Napríklad v roku 1989 brutálny zásah policajtov proti pochodu vysokoškolákov v Prahe vyvolal protestné aktivity občanov. Tí si pripomínali hrdinský čin vysokoškolského študenta Jána Palacha, ktorý sa v roku 1969 upálil na protest proti režimu normalizácie.

Politická participácia sa v pôvodnom význame vzťahovala predovšetkým na účasť na voľbách a volebnej kampani. Spolu s kontaktovaním verejných predstaviteľov a straníckou aktivitou predstavujú tzv. tradičné formy politickej participácie.

Patria sem rozličné formy protestov (napríklad demonštrácie, štrajky, bojkot, sociálne hnutia, ilegálne politické aktivity a pod.). Keďže sa nedejú vo sfére politických inštitúcií, označujeme ich ako neinštitucionálne formy politickej participácie. Príkladom sú verejné zhromaždenia Za slušné Slovensko (2018).

Pod manifestnou politickou participáciou rozumieme tie dobrovoľné aktivity občanov (jednotlivcov alebo skupín), ktoré vykonávajú s cieľom ovplyvniť rozhodovanie politických alebo spoločenských elít. Patria sem jednak tradičné (napr. voľby), ale aj neinštitucionálne formy politickej participácie (napr. protesty).

Latentná politická participácia sa týka tých predpolitických aktivít, ktoré nespĺňajú kritériá manifestnej politickej participácie (napr. charita, recyklovanie, dobrovoľnícke aktivity, záujem o politické a spoločenské dianie vo všeobecnosti). Ak pri hodnotení politickej participácie neberieme do úvahy jej latentné formy, vedie to k podhodnoteniu kvality a rozsahu angažovanosti občanov v jednotlivých krajinách (Ekman, Amna, 2012).

V súčasnosti viaceré podoby politickej participácie nemajú inštitucionálny charakter – t. j. odohrávajú sa mimo štátnych inštitúcií (protesty, bojkot, podpisovanie petícií a pod.). Po splnení určitých kritérií, ktoré vyplývajú zo zákona, sú takéto formy politickej participácie považované za legálne.

Za nelegálne formy politickej participácie sú považované nepovolené demonštrácie, násilné protesty a povstania. Príkladom môžu byť aj niektoré aktivity skupín na ochranu zvierat alebo feministických združení (napríklad útoky na obchody s kožušinou a pod.).