Decentralizácia (decentralisation)
(doplnil: Daniel Klimovský, upravené autorkami)
Jedným zo spôsobov, ako pre občanov vytvoriť podmienky pre spravovanie verejných záležitostí, je decentralizácia. Pôvod tejto myšlienky siaha do 19. storočia, keď Alexis de Tocqueville na základe svojich skúseností z USA presadzoval vo Francúzsku administratívnu decentralizáciu ako ochranu proti „tyranii“ centralizovaného štátu (1835; 2002). Centralizácia sa prejavuje centralizovanou tvorbou verejných politík. Tvorba verejných politík tak podlieha výlučne rozhodnutiam politicko-administratívneho centra, ktorým je najčastejšie centrálna vláda alebo iný centrálne vytváraný rozhodovací orgán. Opakom centralizácie je decentralizácia. Jej podstata vychádza z existencie viacerých subcentier, či dokonca mnohých politicko-administratívnych jednotiek (napríklad obcí či regiónov), ktorým sú priznané určité právomoci a ktoré sa spolupodieľajú na tvorbe verejných politík (Klimovský, 2006).
V súčasnosti je decentralizácia jedným zo základných kameňov dobrého vládnutia (good governance), a to najmä z dôvodu, že podporuje aktívnu participáciu komunít a prispieva k tomu, aby politiky boli utvárané v súlade s miestnymi prioritami a potrebami občanov. Na druhej strane sa stretávame s prípadmi, keď decentralizácia otvorila dvere lokálnej tyranii, v rámci ktorej príslušníci miestnej „elity“ dokázali efektívne presadiť vlastné požiadavky na úkor ostatných členov komunity (pozri Mansbridge, 1980). Decentralizácia sama osebe nie je univerzálnym prostriedkom riešenia problémov reprezentatívnej demokracie. Okrem samosprávnej a autonómnej organizácie skutočná demokracia vyžaduje, aby si občania boli vedomí svojej zodpovednosti za praktizovanie hodnôt slobody a rovnosti voči ostatných občanom (Plichtová, 2010).
Formy decentralizácie
Z hľadiska cieľov môžeme vymedziť štyri základné formy a tri základné typy decentralizácie (Cohen, Peterson, 1999).
Politická decentralizácia sa vzťahuje na presun rozhodovacej právomoci na občanov a/alebo ich volených zástupcov na nižších politických úrovniach.
Územná decentralizácia sa uplatňuje v prípade existencie teritória, ktoré je možné pri spravovaní určitým spôsobom členiť. Následne sa tvorba verejných politík na nižších úrovniach realizuje v špecificky definovaných menších teritóriách. Politicko-administratívne autority pôsobiace v týchto menších teritóriách majú jasne definovanú pôsobnosť a právomoci vykonávajú len na stanovenom teritóriu.
Trhová decentralizácia pomáha vytvárať také podmienky, ktoré umožňujú producentom výrobkov a služieb identifikovať tovarové preferencie jednotlivcov či komunít vzhľadom na miestne podmienky a špecifiká a podľa toho upravovať ich produkciu a distribúciu.
Administratívna decentralizácia je jednou z najčastejšie využívaných foriem decentralizácie. Jej cieľom je distribúcia právomocí naprieč celým politicko-administratívnym systémom (ak je spojená s rozpočtovými právomocami, označuje sa aj ako fiškálna decentralizácia). Často je spájaná s politickou decentralizáciou, no nezriedka ju sprevádza aj územná decentralizácia.
Typy decentralizácie
Dekoncentrácia spočíva v presune právomocí na nižšie úrovne patriace do jurisdikčnej právomoci politicko-administratívneho centra. Kľúčové úlohy a riešenia sú prijímané na centrálnej úrovni, ale ich implementácia je presunutá na dekoncentráty (nižšie postavené politicko-administratívne jednotky priamo podriadené centru), ktoré poznajú miestne pomery a potreby. Dekoncentráty sú len akousi predĺženou rukou centra, ktoré naďalej nesie zodpovednosť za tieto úlohy, financuje ich a rovnako tak aj priamo kontroluje.
Pri delegácii dochádza k presunu právomocí z centra na iné organizácie (zvyčajne verejnoprávneho charakteru), ktoré nie sú priamo podriadené tomuto centru. Delegujúci subjekt znáša náklady spojené s výkonom takto prenesených právomocí, no zároveň mu patrí právo kontroly. Najčastejšie sa delegácia využíva vo vzťahu k samosprávnym jednotkám.
V rámci devolúcie politicko-administratívne centrum (napríklad centrálna vláda) odovzdáva časť právomocí autonómnym politicko-administratívnym jednotkám (napríklad jednotkám územnej samosprávy). Devolúcia si vyžaduje, aby jednotky, na ktoré sa prenášajú právomoci, mali legislatívne upravenú pôsobnosť a garantovanú možnosť získavať vlastné príjmy a ovplyvňovať ich výšku. Okrem toho musí byť zavedený do života taký kontrolný mechanizmus, ktorý je nezávislý od centra, no ktorý zároveň zabezpečí zákonnosť i správnosť výkonu takto prenesených právomocí.
Deliberácia (deliberation)
Deliberácia je diskusia vedená v súlade so záväznými pravidlami zvážiť všetky záujmy a perspektívy členov občianskej spoločnosti a nájsť také riešenie problému, ktoré je akceptovateľné pre všetkých, minimálne pre tých, ktorých sa daná politika priamo týka. Blacksher et al. (2012) definuje deliberáciu ako formu verejnej diskusie, ktorá hľadá kolektívne riešenia aktuálnych sociálnych problémov, je potenciálne transformatívna a umožňuje občanom vyjadriť sa k danému problému z rozmanitých perspektív. Výsledkom je riešenie nastoleného problému, stanovenie pravidiel a noriem spoločenského a politického života, ich legitimizácia a prípadne modifikácia.
Medzi charakteristiky deliberatívnosti zaraďujeme (Bianchi, Miková, 2010) (pozri aj heslo index deliberácie):
- zdôvodňujúcu reciprocitu,
- otvorenosť, prístupnosť, publicitu,
- záväznosť a zodpovednosť,
- dynamiku procesu, ale aj mentálneho nastavenia účastníkov.
Deliberácia na všetkých úrovniach spravovania verejných záležitostí a špecificky v parlamente má byť základným nástrojom politického rozhodovania (pozri aj heslo teória deliberatívnej demokracie).
Index deliberácie (the deliberation index)
Steenbergen so spolupracovníkmi (2003) konkretizovali záväzky účastníkov deliberácie, pričom vychádzali z Habermasovej etiky diskurzu. Stanovili tieto kritériá:
- Záväzok otvorenosti voči každému účastníkovi. Každý má právo zúčastniť sa (rovnosť v prístupe k deliberácii).
- Záväzok zdôvodňovať všetky tvrdenia a platnosť nárokov (zásada zdôvodňovania – justification). Indikátor: či a v akej miere sú stanoviská a návrhy podložené argumentmi.
- Záväzok orientácie na verejné dobro. Zahŕňa empatiu, zameranie sa na iných a záväzok solidarity – do úvahy sa berie vlastné blaho, blaho iných, ako aj blaho celej komunity. Indikátor: či a nakoľko diskutujúci zohľadňujú okrem individuálnych záujmov aj záujmy iných.
- Záväzok rešpektovať iných účastníkov, uznávať potreby a práva rôznych sociálnych skupín, rešpektovať ich protiargumenty. Indikátor: či participanti prejavujú voči diskutujúcim s iným názorom a s odlišným statusom rešpekt – úctu.
- Záväzok interaktivity – záväzok reagovať na to, čo už bolo povedané. Indikátor: dochádza v deliberácii k dialogickým momentom? Ide len o sériu monologických vyjadrení?
- Záväzok prispieť ku konštruktívnej povahe interakcií. Indikátor: prejavujú zúčastnené osoby snahu kooperovať; dosiahnuť dohodu alebo aspoň vzájomne akceptovateľný kompromis?
- Záväzok úprimnosti, teda komunikovať svoje skutočné zámery a stanoviská a nie ich zastierať. Indikátor: korešpondujú prejavené zámery s argumentmi, s konkrétnymi návrhmi?
- Záväzok rešpektovať alternatívne vyjadrenia, napr. rozprávanie príbehov.
Záväzok sledovať dopad deliberácie na politické rozhodovanie a na zúčastnené osoby. Indikátor: záujem o verejné záležitosti, politické znalosti a spôsobilosti, dôvera v politické inštitúcie (Monnoyer-Smith, Wojcik, 2012).
Podmienky úspešnej deliberácie
Deliberácia je účinná, ak sú výsledky deliberatívneho procesu lepšie ako výsledky iného vzťahu medzi vládou a verejnosťou – ak sa napr. podarí vyriešiť dlhodobý problém (znížiť kriminalitu, zvýšiť kvalitu škôl, zlepšiť kvalitu vzduchu a vody a pod.). Inklúzia spočíva v tom, že oslovení a zapojení sú aj tí občania a občianky, ktorí sú z tradičných politických procesov zvyčajne vylúčení (napr. marginalizované komunity). Práve ich participácia má zabezpečiť, že nebudú ukrátení o verejné benefity. Široká a udržateľná participácia je možná najmä na lokálnej úrovni, kde občania najlepšie vidia súvislosť medzi participáciou a dosiahnutými výsledkami. Pokiaľ je verejná participácia dlhodobá a inštitucionalizovaná, občania postupne získajú potrebné praktické skúsenosti a vedomosti. Pozitívna skúsenosť s ovplyvňovaním politiky zvyšuje ich motiváciu aj naďalej sa zúčastňovať na správe vecí verejných (Fung, 2006).
Efektívny deliberatívny plán (effective deliberative plan)
Efektívny deliberatívny plán (EDP) má byť zameraný na riešenie konkrétneho problému (napr. verejná bezpečnosť, starostlivosť o dlhodobo chorých). Verejnosť má byť zapojená do riešenia problému hneď od začiatku (na lokálnej úrovni) a jej úlohou je zvažovať, či navrhované riešenie je spravodlivé a férové z hľadiska ostatných skupín. Optimálne riešenie nie je také, ktoré vyhovuje záujmom jednej skupiny, ale také, ktoré je férové a spravodlivé vo vzťahu k záujmom všetkých. Deliberácia, na rozdiel od hlasovania alebo vyjednávania nie je postavená na mocenskej či početnej prevahe, ale na sile a presvedčivosti argumentov. Má byť výsledkom zdôvodňovania a zodpovedného zvažovania záujmov všetkých skupín.
Pri hodnotení, nakoľko deliberatívny plán spĺňa normatívny model EDP, odporúča Fung (2006) vziať do úvahy šesť dimenzií, ktoré mapujú tieto otázky:
- Sú procesy rozhodovania skutočne deliberatívne?
- Sú výsledky deliberatívnych procesov efektívne transformované do akcie?
- Monitoruje sa implementácia rozhodnutí?
- Zahŕňa plán koordináciu aktivít lokálnych jednotiek azdieľanie skúseností a inovácií?
- Predstavujú deliberatívne procesy skutočné „školy demokracie“?
6. Sú reálne výsledky lepšie ako v alternatívnom (predošlom) inštitucionálnom usporiadaní?
Deliberatívna demokracia - pozri teórie demokracie
Demokracia
Demokratická forma vlády alebo demokracia (demos = ľud, kratos = vláda; „vláda ľudu“) predstavuje takú inštitucionálnu konfiguráciu, ktorá umožňuje občanom zúčastňovať sa na rozhodovacích procesoch. Tento systém vládnutia sa prvýkrát objavil v prostredí gréckych mestských štátov, kde nadobudol formu priamej demokracie (všetci dospelí muži – občania politickej komunity – mali právo priamo rozhodovať prostredníctvom hlasovania a striedať sa v politických funkciách). Realizácia priamej demokracie je možná v menších politických komunitách, kde sa všetci občania príslušného útvaru môžu podieľať na rozhodovaní. Na druhej strane, moderné štáty fungujú na báze reprezentatívnej (zastupiteľskej) demokracie (pozri aj heslo teórie demokracie). Základný rozdiel je v tom, že v systéme reprezentatívnej demokracie dochádza k voľbe politických zástupcov, ktorých úlohou je reprezentovať záujmy voličov. Účasť občanov na rozhodovaní je skôr sporadická, napríklad v čase volieb. Aj systém reprezentatívnej demokracie však môže obsahovať prvky priamej demokracie, napríklad referendum (Klimovský, 2014).
Minimalistickú definíciu demokracie ponúka Schumpeter (1942). Demokracia podľa neho predstavuje také inštitucionálne usporiadanie, v ktorom ľud uplatňuje svoje rozhodovacie právo prostredníctvom účasti na voľbách a slobodnej volebnej súťaže. Táto definícia však bola podrobená kritike najmä z hľadiska, že nedostatočne odráža historické a etymologické korene pojmu demokracia (pozri napr. Held, 1987). Diamond, Linz a Lipset (1989) uvádzajú, že demokratický systém je taký systém vládnutia, ktorý spĺňa tri základné podmienky:
- súťaž medzi jednotlivcami a organizovanými skupinami (predovšetkým politickými stranami) o politické pozície bez využitia násilných prostriedkov, ktorá sa pravidelne opakuje,
- inkluzívna politická participácia pri výbere politických predstaviteľov, z ktorej žiadna sociálna skupina alebo časť (dospelej) populácie nie je vylúčená,
- dodržiavanie občianskych a politických slobôd, napr. slobody prejavu, tlače, združovania sa atď.
Demokratický štát je taký štát, v rámci ktorého existuje demokratický politický systém. Je to ústavu rešpektujúci štát, ktorého legitimita je odvodená od vôle suverénneho ľudu, prejavovanej v slobodných voľbách, v ktorom vláda je zodpovedná zastupiteľskému rozhodovaciemu orgánu a súdnictvo je nestranné a nezávislé (Šamalík, podľa: Klimovský, 2014). Zásadne sa líši od autoritárskych a totalitných režimov (pozri heslo autoritárske vládnutie).
Medzi základné princípy demokracie patria predovšetkým (Becker, Raveloson, 2008):
- slobodné, tajné, pravidelné a transparentné voľby,
- vláda zákona (pozri aj heslo právny štát),
- oddelenie jednotlivých zložiek moci (tzv. princíp bŕzd a protiváh, checks and balances),
- demokratický pluralizmus (pozri aj heslo pluralizmus),
- rešpekt k základným právam a slobodám,
- prítomnosť demokratickej opozície,
- sloboda médií.
Dahl (1983; podľa: Klimovský, 2014) sformuloval takéto podmienky existencie demokracie:
- všeobecné a rovné hlasovacie právo,
- účinná občianska participácia,
- dostupnosť relevantných informácií,
- kontrola politikov a plnenia politických programov zo strany občanov,
- univerzálnosť občianstva.
(Pozri aj heslá: udržateľnosť demokracie, teórie demokracie, demokratizácia, demokratický deficit, paradox demokratických režimov.)
Liberálna demokracia a občianske práva a slobody
Liberálna demokracia je forma reprezentatívnej demokracie, v ktorej sú volení zástupcovia obmedzovaní ústavou tak, aby ústava chránila individuálne slobody (napríklad práva menšín, slobodu slova a slobodu združovania) (pozri aj heslo liberalizmus a teória reprezentatívnej demokracie). Rhoden (2015) uvádza, že koncept demokracie sa primárne vzťahuje k vláde ľudu a politickej rovnosti, zatiaľ čo liberalizmus odkazuje skôr na vládu zákona, prednosť jednotlivca pred spoločnosťou a občianske práva a slobody.
Offe (2011) vymedzil tieto štyri definičné charakteristiky liberálnej demokracie:
- Štátnosť – liberálna demokracia je režim, ktorý sa primárne uskutočňuje v rámci štátov. Je úlohou štátov, aby garantovali platný právny rámec a zabezpečili vojenskú ochranu, fungujúci ekonomický systém, efektívne verejné služby a bezpečnosť obyvateľstva voči vnútorným hrozbám (napr. organizovanému zločinu). Inými slovami, štáty musia byť schopné zaručiť tvorbu kolektívne záväzných rozhodnutí a prinášať širokú škálu verejných služieb v prospech verejnosti. Ďalšie kritériá sú legitímnosť tých, ktorí vládnu (pozri heslo legitimita) a efektívnosť pri riešení problémov a implementácii rozhodnutí, plánov a projektov.
- Vláda zákona – liberálne demokratické štáty sú také štáty, ktoré sa riadia ústavou (pozri aj heslo ústavnosť). Občanom sú priznané osobné (právo na osobnú integritu), ekonomické (právo vlastniť majetok), politické (združovacie právo) a sociálne práva (právo na vzdelanie, zdravotnú starostlivosť), ktoré sú neodňateľné vládnou mocou. Jednotlivé zložky moci (legislatívna, exekutívna a súdna) sú oddelené.
- Politická súťaž – výmena vlád v liberálnych demokraciách funguje na báze férovej politickej súťaže, ktorá sa uskutočňuje predovšetkým prostredníctvom volieb. Neúspešní kandidáti sú povinní uznať legitímnosť víťaza prevziať moc na dané obdobie.
- Skladanie účtov – vládnuce elity v liberálnej demokracii sú povinné skladať účty a zodpovedať sa za svoje rozhodnutia verejnosti.
Hoci v niektorých aspektoch sa demokracia a liberalizmus prelínajú (napríklad všeobecné volebné právo znamenalo tak prehĺbenie demokracie, ako aj zvýšenie miery liberalizmu), v iných existuje medzi nimi tenzia (napríklad práva jednotlivca môžu byť v konflikte s vládou väčšiny, ktorá je podstatou demokracie) (Rhoden, 2015). Demokracia bez svojho liberálneho komponentu (t. j. ochrany individuálnych práv a slôbod) by viedla k tyranii väčšiny (pozri heslo tyrania väčšiny) a veľmi rýchlo by sa zmenila na despotizmus.
Štáty, v ktorých existujú pravidelné voľby, avšak garancia občianskych práv a slobôd a ochrana menšín je nízka, sa niekedy označujú ako neliberálne demokracie (illiberal democracies, Zakaria, 1997). Presnejšie je však konštatovanie, že ide o štáty s nízkou kvalitou demokracie, respektíve štáty na rozmedzí medzi demokratickým a autoritárskym režimom (Patrick, 2010). Neliberálna demokracia je forma vlády, v ktorej existujú demokratické prvky (napríklad voľby), sprevádzané postupnou elimináciou liberálnych elementov demokracie – oddelenia jednotlivých zložiek moci, vlády zákona, garancie ochrany práv a slobôd jednotlivcov a menšín a účinnej demokratickej opozície (Muist, Troost, 2018). Pre proces premeny demokracie na neliberálnu je charakteristické volebné víťazstvo charizmatického lídra, resp. lídra na čele politickej strany, ktorý následne získa kontrolu nad spoločenskými inštitúciami (napríklad slobodou médií a nezávislým súdnictvom), informáciami a občianskou spoločnosťou. Predstavitelia občianskej spoločnosti sú často vykresľovaní ako vnútorní nepriatelia režimu alebo platení agenti zahraničných mocností (Muist, Troost, 2018). Nacionalistické, xenofóbne a populistické tendencie v súčasnom politickom diskurze a antisystémové politické strany, ktoré sa objavujú v západných demokraciách, významne zvyšujú hrozbu premeny liberálnych demokracií na neliberálne (Muist, Troost, 2018).
Občianske práva a slobody sú zákonmi (najčastejšie ústavou alebo ústavou spolu s inými zákonmi) stanovené základné práva občana štátu, predovšetkým také, ktoré definujú jeho postavenie v spoločnosti alebo v štáte. Rozlišujú sa na (Gawin et al., 2016):
- základné ľudské práva (tzv. prirodzené práva – napr. právo na život),
- politické práva – napr. volebné právo, právo zhromažďovania, práva menšín,
hospodárske, sociálne, kultúrne práva – napr. právo podnikať, právo na ochranu zdravia, právo na vzdelanie.
Demokracia a autokracia v malých skupinách (democracy and autocracy in small groups)
Na Univerzite v Iowe Kurt Lewin realizoval so svojimi študentmi sériu pozoruhodných experimentov. V prvom experimente Lippitt (1939) zorganizoval dve skupiny 10-ročných chlapcov, ktorých klubovú aktivitu počas troch mesiacov sám viedol. Nezávislou premennou bol štýl vedenia skupiny. Kým jednu skupinu viedol autokraticky, druhú viedol podľa demokratických pravidiel. V druhej sérii experimentov Lippitt a White (1952, pozri aj Lewin a Lippitt, 1938; Lewin, Lippitt, White, 1939; Lippitt, 1939; Lippitt, 1940) vypracovali premyslenejší výskumný plán: na výskume sa zúčastnili štyri skupiny chlapcov, pričom každá z nich počas troch 6-týždňových intervalov zažila troch odlišných vedúcich v rôznych úlohách (pozri tabuľku č. 1).
Tab. č. 1 Experimentálny plán s tromi typmi vedenia
6-týždňový interval | 1. obdobie | 2. obdobie | 3. obdobie |
Klub Dicka Tracyho | Autokracia
vedúci B |
Demokracia
R |
Autokracia
D |
Klub Sherlocka Holmesa | Autokracia
R |
Laissez-faire
D |
Demokracia
R |
Klub tajných agentov | Demokracia
D |
Autokracia
R |
Demokracia
B |
Klub Charlie Chana | Laissez-faire
R |
Autokracia
B |
Demokracia
R |
Ako vidno z tabuľky č. 1, každý z troch vedúcich (B, R, D) hral najmenej dve úlohy, čo umožnilo odlíšiť vplyv osobnosti vedúceho od štýlu vedenia. Mikrokultúra skupiny (vzorce interakcií medzi chlapcami a vedúcim, medzi chlapcami navzájom atď.) sa skúmala z komunikačnej perspektívy a bola pod drobnohľadom piatich pozorovateľov. Jednotkou výskumného záujmu boli tak skupiny 10-ročných chlapcov, ako aj ich jednotliví členovia (pozri heslo prípadové štúdie postojov, ktoré ne/podporujú demokratické procesy). V druhej sérii experimentov pribudol štýl laissez-faire vedenia. Jednotlivé typy vedenia sa od seba líšia v spôsobe komunikácie, rozhodovania a aktivity vedúceho (pozri tabuľku č. 2). Autokratické vedenie sa týkalo len spôsobu komunikácie a rozhodovania, nie však využívania represie, trestov a zastrašovania.
Tab. č. 2 Rozdiely v úlohách demokratického, autokratického a laissez-faire vedúceho
Autokratický | Demokratický/participatívny | Laissez-faire |
Celá činnosť (politika) klubu je určovaná vedúcim. | O činnostiach (politikách) klubu rozhoduje skupinová diskusia a skupinové rozhodovanie, ktorú facilituje vedúci. | Úplná sloboda rozhodovania jednotlivcov a skupiny bez toho, že by sa na rozhodovaní vedúci nejako zúčastňoval.
|
Jednotlivé techniky a postupy určuje autorita postupne, takže každý ďalší krok je do značnej miery neistý. | V rámci prvej diskusie si členovia dohodnú základné ciele klubovej činnosti. Keď následne chlapci potrebujú poradiť v technických záležitostiach, vedúci im predloží dva alebo tri alternatívne postupy, z ktorých si sami vyberú. | Vedúci poskytuje materiál, avšak jasne dá najavo, že informácie poskytuje len vtedy, keď bude o to požiadaný. Neúčastňuje sa na žiadnej skupinovej diskusii. |
Vedúci určuje každému konkrétnu úlohu, pričom rozhoduje aj o tom, kto s kým bude spolupracovať. | Členovia si môžu slobodne vybrať, s kým chcú spolupracovať. Rozdelenie práce je tiež ponechané na slobodnom rozhodnutí skupiny. | Vedúci sa nezaujíma o rozdelenie úloh, ani o to, kto chce s kým spolupracovať. |
Vedúci je v pozitívnom alebo kritickom hodnotení každého člena skupiny osobný. Nezúčastňuje sa na činnosti skupiny a je aktívny len vtedy, keď ukazuje, ako sa čo robí. | Vedúci chváli alebo kritizuje členov skupiny objektívne, na základe faktov. Hoci participuje na činnosti skupiny, nie je priveľmi aktívny. | Vedúci nekomentuje aktivity členov, pokiaľ o to nie je výslovne požiadaný. Nezúčastňuje sa na činnosti skupiny a nezasahuje do jej procesov. |
Zloženie klubov bolo zrovnocenené a kluby boli zložené tak, aby na začiatku experimentu boli stredne súdržné, takže bol priestor na zmenu v oboch smeroch. Okrem sledovania bežného priebehu klubových stretnutí výskumníci zámerne vytvorili tri testovacie situácie (neprítomnosť vedúceho, prítomnosť druhej skupiny, kritické poznámky o činnosti klubu a ich vedúceho). Pozorovanie dopĺňali údaje z interview s chlapcami a ich rodičmi, ako aj poznámky vedúcich.
Výsledky
- Experimenty demonštrovali značnú socioplasticitu, teda zmenu správania chlapcov v závislosti od typu vedenia. Najspokojnejší boli chlapci v demokraticky vedenej skupine a najmenej v laissez-faire skupine. Aj výkonnosť a kvalita produktov bola v podmienke
laissez- faire vedenia najnižšia, čo prispievalo k nespokojnosti.
- Hoci kvalita produktov bola v demokraticky vedenej skupiny vyššia ako v autokratickej, v množstve času venovanej práci bola lepšia autokraticko-submisívna skupina, ktorá venovala pracovnej činnosti 74 % času, kým demokraticky vedená skupina len 50 % času. Skutočný záujem o prácu sa podarilo preukázať len u chlapcov v demokraticky vedenej skupine, čo sa prejavilo v neprítomnosti vedúceho. Kým chlapci v demokraticky vedenej skupine boli zaujatí svojou činnosťou natoľko, že pokračovali vo svojej činnosti aj v neprítomnosti vedúceho, niektorí chlapci v autoritatívne vedenej skupine pracovať prestali.
Tab. č. 3 Podiel pracovnej činnosti v skupinách s odlišným vedením v prítomnosti a neprítomnosti vedúceho
skupiny s vedením | prítomnosť
vedúceho |
neprítomnosť vedúceho |
demokratickým | 50 % | 46 % |
autoritatívnym submisívnym | 74 % | 29 % |
autoritatívnym agresívnym | 52 % | 16 % |
- Autokratické vedenie na rozdiel do demokratického navodilo medzi chlapcami viac nepriateľstva, súťaživosti, negatívnej kritiky a agresie. Na druhej strane v demokraticky, participatívne vedených skupinách sa častejšie vyskytovalo vzájomné ocenenie, ústretovosť, fakticky a pracovne orientované poznámky a konštruktívne návrhy. Deštrukcia majetku, produktov vlastnej práce sa vyskytla len v autokraticky vedených skupinách.
- V demokratických skupinách pozorovatelia registrovali najviac prejavov priateľstva a skupinového ducha, častejšie používanie zámena „my“, väčší počet poznámok a návrhov, ktoré sa týkali celej skupiny („sme na jednej lodi“), viac humoru a väčšiu ochotu postarať sa o spoločný majetok klubu.
- Autokratické vedenie prinieslo istým členom uspokojenie preto, lebo naplnilo ich regresívne potreby – uspokojenie z toho, že podriadenie autorite nevyžaduje aktivitu a vlastnú iniciatívu, umožňuje identifikovať sa s niekým silným. V autokratických skupinách sa pozorovalo viac závislosti od vedúceho a menej individuálnej iniciatívy (256 submisívnych aktivít smerom k vedúcemu v autokracii oproti 134 v demokracii).
- V autokraticky vedených skupinách sa vyskytlo viac agresivity než v demokratických, pokiaľ chlapci nereagovali na autoritu submisívne. Avšak po prechode k demokratickému vedeniu aj u submisívnych dochádzalo k výbuchom agresivity.
Uvedené experimenty sa replikovali vo viacerých variáciách a krajinách, pričom sa ukázalo, že demokratický štýl vedenia je optimálny v kontexte USA a v západoeurópskych krajinách s liberálnou kultúrou, avšak nie v odlišnom kultúrnom a spoločenskom kontexte. Okrem toho sa ukázalo, že demokratické vedenie nie je optimálne pri zložitých úlohách, v situáciách, ktoré vyžadujú rýchle a jednoznačné rozhodnutie. Uvedené experimenty otvorili cestu k poznávaniu efektov štýlov riadenia, ktoré nevyplývajú z osobnostných dispozícií a ktoré možno trénovať. Položili sa tak základy novej vedeckej disciplíny – manažmentu ľudských zdrojov. Okrem klasických štýlov vedenia sa skúmajú podmienky a efekty, napr. transformačného, transakčného a situačného vedenia.
Na druhej strane možno namietnuť, že hoci Lewin, Lippitt a White správne odlíšili demokratické od autokratického vedenia na základe toho, či líder podporuje participatívne rozhodovanie, autonómiu, priateľské vzťahy a spoluprácu, táto definícia je neúplná a v istom zmysle zavádzajúca (porovnaj Graebner, 1986; Krech, Crutchfield, Ballachey, 1962/1968). Neumožňuje totiž odlíšiť participatívne rozhodovanie, ktoré je manipulatívne a ignoruje tie záujmy, ktoré nie sú v súlade s dopredu formulovanou politikou (čo bola bežná prax napríklad v režime tzv. ľudovej demokracie v stredoeurópskych štátoch alebo v systéme vedúcej úlohy más v Číne).
Súčasné definície preto zdôrazňujú, že demokratické vedenie je také správanie lídra, ktoré vedie členov skupiny/národa spôsobom, ktorý je v súlade so základnými demokratickými princípmi a procesmi, ako je princíp sebaurčenia, zahrnutia, rovnakých možností participácie a deliberácie (Dahl, 1989; Fishkin, 1991). Systematická definícia zahŕňa aj spoločenské podmienky demokratického vedenia, čo predpokladá rozvíjať zmysel pre zodpovednosť a sebadôveru, vieru v demokratický proces. Súčasťou svojprávnej kultúry je dôvera v seba a iných, presvedčenie, že všetci členovia sú potenciálnymi lídrami, pripravenosť a ochota kriticky analyzovať a riešiť spoločné problémy. Preferovanou stratégiou je hľadať lepší argument než lepšieho rečníka (Gastil, 1992) (pozri heslo systematická definícia demokratického vedenia).
Prípadové štúdie postojov, ktoré ne/podporujú demokratické procesy
White a Lippitt (1960) vypracovali psychologické portréty tých účastníkov experimentov s demokratickým a autokratickým vedením, ktorí výraznejšie ako ostatní podporovali alebo naopak znemožňovali demokraciu v malej skupine. Zistili, že tí, ktorí výrazne sťažujú partnerskú a kooperatívnu interakciu, pochádzajú z rodín, v ktorých nezažili dostatok lásky, náklonnosti ani porozumenia a kde ani jeden z rodičov nebol pre nich vzorom. Žili takmer výlučne vo svete rovesníkov, v ktorom hľadali moc a nadradenosť, a nie podporu alebo priateľstvo. White a Lippit sa domnievajú, že práve absencia pozitívnych skúseností so svetom dospelých bola príčinou nedostatočného rešpektu voči všetkým dospelým. Rovnako im chýbali hodnoty, ktoré bežne rodičia svojim deťom odovzdávajú: pracovitosť, zodpovednosť a dlhodobé ciele, vďaka ktorým vedia odložiť tie, ktoré sa vzťahujú len k bezprostrednej prítomnosti.
Keďže im chýbalo ocenenie vlastných rodičov, túžili po tom, aby boli čímsi výnimoční aspoň v očiach svojich rovesníkov. Nedostatočná pozitívna väzba aspoň s jedným rodičom bola primárnym dôvodom ich prílišnej súťaživosti, a to aj za cenu agresivity a vnímania iných ako súperov. Prílišná túžba presadiť sa bez osvojených návykov pracovať a učiť sa, regulovať svoju agresivitu, vedie ku konfliktom a k nepriateľstvu, čo znemožňuje spoluprácu. Naopak tí, ktorí výrazne prispievajú k udržaniu demokratických interakcií, boli svojimi rodičmi milovaní a oceňovaní. Vyznačovali sa silne vyvinutým vedomím zodpovednosti a reguláciou svojho správania podľa zvnútornených morálnych princípov, bez ohľadu na to, či z toho majú prospech. Na základe toho vedia odolať demoralizujúcim vplyvom ostatných členov skupiny. White a Lippitt konštatujú, že schopnosť sebaregulácie je pre udržanie demokratických pomerov nevyhnutná, pričom prítomnosť pozitívneho vzoru dospelého je pre osvojenie si hodnôt a dlhodobých cieľov kľúčová.
Predpoklady demokratického dialógu
White a Lippitt (1960) ako dôležité predpoklady demokratického dialógu identifikovali tieto hodnoty a mentálne nastavenie:
- Otvorenosť mysle voči názorom a myšlienkam druhých. Je súčasťou principiálneho postoja, a to ochoty vypočuť si odlišné názory. Pokiaľ považujeme len vlastné názory za správne, nedozvieme sa nič o tom, ako sa dá o danej téme rozmýšľať.
- Sebaakceptácia a sebadôvera, ktoré sú dôležité pri vyslovovaní vlastných myšlienok a vyjadrovaní vlastných potrieb. Osoba, ktorá si skutočne verí, vie nielen počúvať myšlienky iných, ale ich aj oceniť.
- Realizmus pri posudzovaní argumentov predpokladá zdravú mieru kritickosti a sebakritickosti, bez ktorých osoba nevie posúdiť argumenty v prospech oponentov a predložiť argumenty v prospech vlastnej pozície.
- Oslobodenie sa od falošného spájania pravdy so spoločenským statusom. Prisudzovať nárok na pravdu len tým, ktorí sa nachádzajú na vyšších priečkach spoločenskej hierarchie spôsobuje arogantnosť tých „hore“ a všeobecnú apatiu alebo neúčasť tých „dole“. Obe tieto tendencie sú deštruktívne tak z morálneho hľadiska, ako aj z hľadiska vedenia slobodnej a priateľskej diskusie. Ak je túžba po statuse väčšia ako túžba niečo konštruktívne vytvoriť, potom je pravdepodobné, že sa jedinec pokúsi získať uznanie nejakou skratkou, napríklad prostredníctvom agresivity, klamstva, manipulácie atď.
- Férovosť pri presadzovaní práv a príležitostí vyžaduje zvážiť stanovisko každého účastníka, a nie ich ignorovať, bagatelizovať či odmietať. Ak má diskusia viesť k spoločnej akcii, tak rozhodnutie musí integrovať ciele všetkých účastníkov.
Priateľskosť a dobrá vôľa v komunikácii a v činnostiach. Bez dobrých úmyslov všetkých zúčastnených nie je konštruktívny dialóg možný.
Diskusia ako kooperatívny dialóg
Vyžaduje spoločné objasňovanie tak objektívnej, ako aj subjektívnej reality (presvedčenia, ciele, významy atď.). To vyžaduje otvorenú myseľ, teda od predpojatosti oslobodené, zvedavé nastavenie a orientáciu na danú tému, a nie na osoby či na vlastné ego (sebapresadzovanie). Z psychologického hľadiska je vedenie dialógu náročnejšie ako podriadiť sa autorite či tvrdohlavo opakovať vlastný názor. Treba pozorne počúvať odlišný pohľad na vec a pritom neopustiť vlastný názor. Dialóg ako kombinácia počúvania a artikulácie vlastného názoru si vyžaduje zložitejšie mentálne procesy. Pokiaľ sa neobjasnia a neporovnajú dôsledky všetkých vyslovených pozícií, treba držať v pozornosti simultánne dve alebo viac verzií reality, pričom ani jedna nemusí byť pravdivá. Vytvára to pocit neistoty. V porovnaní s dialógom je diskusia chápaná ako boj o dominanciu a prestíž jednoduchšia disciplína. Stačí napádať a dehonestovať osoby s iným názorom, pripísať im zlé úmysly a nízke pohnútky.
Psychologický paradox demokratickej diskusie
Podľa Whita a Lippitta (1960) spočíva v tom, že demokratická diskusia vyžaduje tak sebavedomie, ako aj istú skromnosť. Integratívna skupinová diskusia nie je totiž možná bez istého druhu pokory, skromnosti, ktorá vedie ku skutočnému, a nie predstieranému počúvaniu. Na druhej strane je potrebná istá miera sebavedomia, ktoré umožňuje, aby osoba presadzovala svoj názor, pokiaľ ju nepresvedčia protiargumenty. Jednotlivec s nízkym sebavedomím nemá odvahu formulovať svoj názor, čo nie je pre kreatívne rozmýšľanie skupiny dobré. Naopak, prílišná sebadôvera a uzavretosť vedie k presadzovaniu vlastných myšlienok za každú cenu. Osoba, ktorá v správny čas počúva a prispieva svojimi myšlienkami, nie je zaujatá svojím egom a je úplne ponorená do riešenia daného problému, je obvykle tá, ktorá prispeje k výsledku diskusie najviac.
Podobnosť medzi skromnosťou skutočného vedca a skutočného demokrata je výrazná. Prejavuje sa napr. ocenením, uznaním výbornej myšlienky, nápadu druhého. Celoživotným programom každého demokrata a vedca je kultivovať svoje schopnosti odložiť úsudok, tolerovať rozličné verzie reality, kritizovať dogmatizmus, prílišné zjednodušovanie a nepodložené závery. Ak chceme, aby z našich detí vyrástli demokrati a kriticky mysliaci občania, treba s nimi viesť dialóg. Keď sú dospelí ochotní vyjadriť vlastný názor, ako aj názor tých, s ktorými nesúhlasia, položia tým základy demokratickej osobnosti svojho dieťaťa, lebo tým sa dieťa učí pristupovať k rozličným témam otvorene a nie je frustrované, keď nie sú názory jednotné.
Systematická definícia demokratického vedenia
Systematická definícia demokratického lídra vyžaduje, aby boli vymedzené nielen ciele, ktoré má líder sledovať, a prostriedky, aké má používať, ale aj vyjasniť vzťah lídra k autorite a moci. Je zrejmé, že aj demokratický líder potrebuje disponovať istým druhom autority a nezávislosti. Nie všetky jeho rozhodnutia musia byť participatívne. V situácii, keď je potrebné rýchle a jednoznačné rozhodnutie (napr. v situácii ohrozenia), nie je čas na deliberáciu. Demokratický líder však musí za svoje rozhodnutia niesť v celom rozsahu zverenej autority osobnú zodpovednosť a je povinný svoje rozhodnutia vysvetliť. V normálnych pomeroch je platnosť rozhodnutia lídra podmienená konečným schválením ľudu (demos, resp. jeho zástupcov, pozri bližšie Kutner, 1950). Autorita, ktorú lídrovi ľud (demos, skupina) dočasne deleguje, ho neoprávňuje, aby ju využil proti vôli ľudu. Vzťahy medzi autoritatívnym rozhodovaním a mocou majú byť zrozumiteľné a pre každého čitateľné.
Na otázku, kedy je vhodné rozhodovať participatívne a kedy autoritatívne, nie je možné jednoznačne odpovedať, lebo to závisí od podmienok a od chápania samotného demokratického procesu. Kým podľa Dahla (1989) je participatívny proces zdôvodnený len vtedy, keď sa dá predpokladať, že dobro alebo záujem každej osoby treba rovnako vziať do úvahy a keď sú všetci dostatočne kvalifikovaní na to, aby sa zúčastnili na kolektívnom rozhodovaní, Sashkin (1984) považuje participatívne rozhodovanie za etický imperatív a uprednostňuje ho vždy, keď sú splnené dve podmienky:
- keď je participatívne rozhodovanie prinajmenšom rovnako účinné a produktívne ako autokratické,
- keď si samotní zúčastnení participatívny proces želajú.
Maier (1952) formuluje podmienky negatívne. Participatívne rozhodovanie nepovažuje za vhodné, pokiaľ si to skupina neželá a pokiaľ nemá záujem o riešenie problému. To je diskutabilná podmienka, pretože nezaväzuje lídra, aby podporoval emancipáciu apatických jednotlivcov a skupín. Participatívne rozhodovanie sa považuje za nevhodné vtedy, keď je problém dobre definovaný a je známe jeho technické riešenie. V niektorých verejných záležitostiach je nutné presunúť rozhodovanie na exekutívu, sudcov a poroty.
Graebner (1986) v definovaní demokratického lídra kladie menší dôraz na participatívne rozhodovanie a väčší na otvorenosť a čitateľnosť agendy a motívov lídra. Tie majú byť jasne formulované tak, aby umožňovali ich následné preskúmanie na základe posúdenia jeho činov. To predpokladá, že demokratický líder nebude nič pred verejnosťou utajovať. Demokratický líder nemá vytvárať hierarchie s veľkými rozdielmi v statusoch, nemá niektorým členom prideľovať špeciálne privilégiá a zaobchádzanie (Krech, Crutchfield, Ballachey, 1962/1968). Stále musí overovať, či tie nerovnosti v moci, ktoré udržiava, sú skutočne nevyhnutné. Súčasne by mal klásť rozhodný odpor voči koncentrácii svojej moci a kriticky tento problém reflektovať.
Bass zdôrazňuje, že demokratického lídra nedefinuje pozícia, ale činnosti, ktoré vykonáva a ktoré pomáhajú dosiahnuť skupinové, kolektívne ciele a udržať v chode demokratický proces (Bass, 1990). Líder má podľa Bassa napĺňať tri základné funkcie:
- distribuovať zodpovednosť vnútri skupiny,
- splnomocňovať jej členov,
- pomáhať v skupinovej deliberácii.
Každá táto funkcia slúži tak malej, ako aj veľkej skupine, či už na lokálnej, národnej, regionálnej alebo nadnárodnej úrovni (Cartwright, Zander, 1968).
Distribúcia zodpovednosti má byť rovnomerne rozložená medzi všetkých členov skupiny. Líder má vyvinúť potrebné úsilie, aby skutočne všetci členovia boli zaangažovaní do spoločných činností a rozhodovania. A nielen to. Má členom pripomínať ich kolektívnu zodpovednosť. Niektorí členovia neradi preberajú zodpovednosť a ak líder umožní takýmto čiernym pasažierom viezť sa zadarmo, nevykonáva svoju funkciu dobre (Krech et al., 1962/68). Pri realizácii verejných zadaní členovia rozvíjajú svoje schopnosti, čo je veľmi dôležité, pretože demokracia vyžaduje politicky kompetentných členov (Dahl, 1989), ktorí vedia priložiť ruku k dielu, rečniť, myslieť a organizovať. Ak sa v politickom procese osvedčia, podporí to ich zdravú sebadôveru. Ich politická sebaúčinnosť sa zvýši s každou novou skúsenosťou (Pateman, 1970). Zmocnení členovia sa stávajú lepšími členmi skupiny a sú viac schopní rovnocenne participovať v politike (pozri heslá politická sebaúčinnosť a zmocnenie).
Demokratický líder má tiež asistovať v procese emocionálneho dozrievania (emotional maturity) členov, podporovať ich morálne a etické uvažovanie a niesť morálnu a etickú zodpovednosť. Emocionálne dozrievanie brzdí paternalizmus a vzor „veľkého muža“. Preto sa líder musí vzoprieť takému vzťahu s členmi – nasledovníkmi, ktorí ho situujú do pozície rodiča starajúceho sa o nedospelé dieťa. Líder nesmie uspokojovať ich regresívne potreby ani poskytovať ilúziu o absolútnej ochrane zo strany všemocného vodcu. Demokratický líder nikdy nesmie manipulovať a zneužívať mentalitu ľudu. Naopak, jeho funkcia spočíva v emancipácii členov demos a nie v ich zotročovaní (Adorno et al., 1950). Skutočnou úlohou demokratických lídrov je vychovať ďalších lídrov. Nedostatok lídrov svedčí to o tom, že sám líder sa považuje za nenahraditeľného.
Demokratický líder podporuje produktívne a participatívne rozhodovanie. Keďže deliberácia je srdcom demokracie, treba tejto aktivite venovať veľa času a energie (Barber, 1984; Gastil, 1992a). Vysoká kvalita deliberácie vyžaduje efektívne demokratické vedenie (White, Lippitt, 1960). Konštruktívne deliberovať znamená spoločne definovať spoločný problém, analyzovať a riešiť ho, pričom treba vziať do úvahy všetky relevantné informácie a perspektívy (White, Lippitt, 1960). Generované riešenia treba kreatívne reflektovať a kriticky zhodnotiť (Tucker, 1981; Barber, 1984; Gastil, 1992b). Deliberáciu uľahčujú pozitívne vzťahy medzi členmi skupiny a vzájomná sympatia a spriaznenosť (Barber, 1984; Mansbridge, 1980; White a Lippitt, 1960). Úlohou demokratického lídra je ovplyvňovať, ako majú členovia skupiny rozmýšľať a rozhodovať, avšak nediktuje im, čo si majú myslieť a ako sa majú rozhodnúť. Líder je metodologický agent, nie diktátor.
Nedostatočné demokratické vedenie má viaceré negatívne dôsledky: apatiu nasledovníkov, nízku kvalitu politík, neefektívnu implementáciu politických rozhodnutí, spoločenské konflikty a agresivitu. Nedemokratické vedenie oslabuje etické ideály, ako je sebaurčenie, osobný rozvoj a demokratické rozhodovanie (Barber, 1984).
Záväzky demokratických nasledovníkov
- Nasledovníci musia byť ochotní prevziať zodpovednosť za spoločné dobro. Sloboda bez záväzku jednotlivca spolupracovať so skupinou je neudržateľná. Demokratickí nasledovníci nemajú slepo a poslušne nasledovať autoritu lídra a majú byť otvorení voči výzvam prevziať ďalšiu časť zodpovednosti.
- Nasledovníci musia niesť zodpovednosť za svoje aktivity a rozhodnutia. Ak členovia nesúhlasia s demokratickým rozhodnutím skupiny, môžu ho verejne kritizovať, avšak nemôžu ho aktívne bojkotovať, ak voči nemu nemajú výhrady z titulu svedomia.
- Nasledovníci primárne zodpovedajú za udržanie svojej autonómie. Ak je zámerom lídra obmedziť slobodu jednotlivca, je na každom, aby sa voči tomu ohradil. Je nevyhnutné, aby nasledovníci pravidelne praktizovali svoje slobody, vážili si a chránili svoju autonómiu (Barber, 1984).
- Nasledovníci majú rozvíjať svoje vodcovské schopnosti, vnímať seba ako občana schopného viesť, ako aj nasledovať ostatných. V ideálnych demokratických pomeroch si nasledovník a líder často menia svoje úlohy.
- Členovia demos, ak sú v úlohe nasledovníkov, musia byť ochotní spolupracovať s tými, ktorí ich vedú. Majú právo odmietnuť konkrétneho lídra pre jeho nekompetentnosť alebo nedemokratické správanie, avšak úplne odmietnuť demokratické vedenie nie je možné bez toho, aby to neoslabilo demokratické ciele skupiny (Mansbridge, 1980). Demokratickí nasledovníci sa musia vyhýbať tomu, aby vykorisťovali svojich demokratických lídrov alebo naopak, aby ich nekriticky zbožňovali. Demos/ľud má uznávať a podporovať lídrov, ktorí prispievajú skupine niečím cenným, ale súčasne nezabúdať, že svojich vodcov treba kontrolovať a pozerať im na prsty.
Demokratický deficit (the democratic deficit)
Pojem demokratický deficit sa používa na označenie nedostatočnej úrovne fungovania demokratických inštitúcií a procesov. Poukazuje na nedostatok transparentnosti a zodpovednosti, technokratický spôsob rozhodovania, nedostatočnú participáciu občanov na politickom rozhodovaní a pod. S deficitom demokracie úzko súvisí problém demokratickej legitimity (pozri heslo legitimita). O demokratickom deficite sa hovorí často vo vzťahu k inštitúciám EÚ, keďže prijaté rozhodnutia nedostatočne reflektujú potreby, záujmy a preferencie občanov niektorých členských štátov, ale aj preto, že občania nemajú dostatočné možnosti priamo ovplyvniť európske smernice. Demokratický deficit európskeho vládnutia dokladajú aj empirické dáta: napríklad prieskum Eurobarometra ukázal, že Európskej únii nedôveruje až 55 % občanov (v kontraste s 33 %, ktorí Únii dôverujú) (Eurobarometer, 2017). Demokratický deficit sa niektorí predstavitelia politických elít usilujú zvrátiť prostredníctvom reformy demokratických inštitúcií (pozri aj heslo reforma inštitúcií). Zittel a Fuchs (2007) takéto snahy nazývajú participatívnym inžinierstvom (participatory engineering).
Demokratizácia spoločnosti (democratization of society)
Demokratizácia predstavuje prechod k demokratickejšiemu režimu. Pojem sa používa nielen na označenie prechodu od autoritárskeho režimu k demokracii, ale aj v súvislosti s demokratizáciou demokracií (pozri napr. Zittell, Fuchs, 2007). Demokratizácia v druhom zmysle slova je odpoveďou na nedostatky reprezentatívnej demokracie, ktoré spočívajú predovšetkým v nedostatočnom zastúpení obyvateľstva s nižším socio-ekonomickým statusom, resp. s odlišnou etnickou, rasovou či rodovou identitou (pozri aj heslá participácia znevýhodnených skupín a znevýhodnené skupiny). Od druhej polovice 20. storočia liberálno-demokratické vlády rozširujú svoje služby v prospech širších vrstiev populácie, najmä tých, ktoré trpia chudobou v dôsledku zlyhania trhu, ekonomickej recesie, úpadku miest či degradácie prírodného prostredia, resp. kvôli etnickým, rasovým a rodovým predsudkom. Cieľom demokratizačných politík je vytvoriť také inštitúcie, ktoré uspokoja dopyt občanov po tom, aby mali väčší vplyv na politické rozhodnutia. Primárnu zodpovednosť za demokratizáciu nesú zvolení politickí predstavitelia. Na demokratizácii sa však môže podieľať aj občianska spoločnosť, neziskové organizácie a tretí sektor (Petersson, 2001; podľa: Aars, 2007).
Typy demokratizácie
Zittel (2007) rozlišuje integratívnu demokratizáciu, expanzívnu demokratizáciu a demokratizáciu zameranú na zvýšenie efektivity.
Integratívna demokratizácia zdôrazňuje význam výchovy k občianstvu prostredníctvom inštitúcií. Ústredná otázka, ktorú si kladie, je, aké sú normatívne charakteristiky občianstva – akí by mali byť ideálni občania v demokracii. Politická apatia je podľa nej dôsledkom nedostatku politickej socializácie v rámci demokratických inštitúcií a sociálneho učenia (pozri aj heslo politická socializácia).
Expanzívna demokratizácia je primárne zameraná na udelenie väčších participatívnych práv a možností občanom. Zdôrazňuje, že občania musia mať nielen možnosť participovať na politických rozhodnutiach, ale aj určitú mieru reálneho vplyvu na politické rozhodovanie. Samotné otvorenie nových možností pre participáciu občanov nemusí mať efekt na jej zvýšenie. Dôležitá je ich kvalita.
Demokratizácia zameraná na zvýšenie efektivity si kladie za cieľ znížiť náklady participácie, napríklad zjednodušením prístupu k rozhodovaniu. Hovorí sa o nej napríklad v súvislosti s tzv. elektronickou demokraciou (pozri aj heslo elektronická verejná správa). V porovnaní s predchádzajúcimi modelmi si nekladie za cieľ radikálnu transformáciu zastupiteľskej demokracie, len zefektívnenie participatívnych praktík.
Demokratizácia pracoviska (workplace demokracy)
Demokratizácia sa nevzťahuje len na politickú sféru, ale možno o nej hovoriť aj v súvislosti s takými spoločenskými inštitúciami, ako sú školy alebo pracoviská (Pateman, 1970). Patemanová sformulovala tézu, podľa ktorej existuje vzťah medzi participáciou na pracovisku a politickou participáciou. Ak ľudia trávia väčšinu času na pracovisku, ktoré je riadené autoritatívnym štýlom, pričom sami nemajú takmer žiadne možnosti podieľať sa na riadení a kľúčových rozhodnutiach, tento model si prenesú aj do politickej sféry. Naopak, ak dostanú možnosť zmysluplne participovať na chode demokraticky riadenej organizácie, posilnia sa ich zručnosti, ktoré následne môžu využiť v politike (tzv. spillover thesis). Carter (2007) uvádza, že pre túto tézu existuje len malá empirická podpora a vzťah medzi demokratickou participáciou na pracovisku a v politike je zrejme komplexnejší, ako sa domnievala Patemanová.
Depolitizácia občanov (depolitization of citizens)
Depolitizácia občanov a občaniek v liberálnej zastupiteľskej demokracii nastáva, keď:
- sú občania znechutení nezodpovedným správaním politikov, vysokou mierou korupcie, klientelizmu a nevidia možnosti, ako to zmeniť,
- občania vnímajú svoju účasť na voľbách politických reprezentantov ako neúčinnú, keďže obsah a výkon reálnej politiky zostáva aktom volieb nezmenený,
- občania vnímajú, že žiadna politická strana nereprezentuje ich záujmy, nepresadzuje ich oprávnené práva a nerieši pretrvávajúce problémy,
- niektorým občanom nezostáva dostatok energie, zdrojov a prostriedkov zúčastniť sa na politickom rozhodovaní, keďže riešia základné existenčné otázky (Pharr, Putnam, 2000; Norris, 1999; Boggs, 2000).
Prejavom depolitizácie je občianska apatia, bezmocnosť, cynizmus, únik do súkromného života a zábavy.
Dobré vládnutie – pozri typy verejnej správy
Dôvera (trust)
Dôvera je základnou podmienkou úspešnej kolektívnej akcie, vzájomnej koordinácie a spolupráce medzi aktérmi. Tsang et al. (2009) definujú dôveru ako vzťah s troma premennými: X dôveruje Y, že dodrží Z. Posledná premenná je dôležitá najmä preto, že jedna strana môže dôverovať druhej v jednej konkrétnej záležitosti, ale už nie v inej. Napríklad občania môžu dôverovať vláde, že prijme opatrenia na podporu ekonomiky, ale nie v tom, že prijme účinné opatrenia voči rasovej diskriminácii. Významnú úlohu zohráva predovšetkým v situáciách s neistým výsledkom a v situáciách spojených s rizikom. Dôvera je významnou stratégiou, prostredníctvom ktorej sa jednotlivci vyrovnávajú s neistou budúcnosťou v súvislosti s konaním ostatných aktérov (Luhman et al., 1979; podľa: Tsang et al., 2009).
Dôvera medzi občanmi navzájom (social trust, general trust)
Viaceré výskumy sa zameriavajú na tzv. všeobecnú dôveru. Typickou položkou v dotazníku je otázka o presvedčení, že ľuďom možno vo všeobecnosti dôverovať (v porovnaní s alternatívou, že človek v styku s ľuďmi nemôže byť nikdy dosť opatrný). Všeobecná dôvera k ľuďom je podľa niektorých autorov (napr. Uslaner, 2007) základom sociálnej solidarity. Všeobecná dôvera môže byť príčinou, ale aj efektom participácie.
Úroveň všeobecnej dôvery sa podľa niektorých autorov formuje v ranom detstve na základe skúseností s primárnou vzťahovou osobou (Erikson, 1950). Ak sú tieto skúsenosti pozitívne, osobnosť človeka sa v dospelosti bude vyznačovať vysokou úrovňou bazálnej dôvery. Naopak, negatívne zážitky povedú k vyššej opatrnosti, nižšej ochote pomôcť ostatným a spolupracovať (Rosenberg, 1956, 1957). Osobnostné prístupy však nie sú príliš užitočné pri interpretácii výsledkov prieskumov. Ako konštatujú Newton a Norrisová (1999), nedokážu napríklad vysvetliť, prečo dôvera v politické inštitúcie klesá, zatiaľ čo všeobecná dôvera zostáva na konštantnej úrovni. Je pravdepodobnejšie, že pokles dôvery v politikov a politické inštitúcie sa odvíja od ich konania, respektíve výkonu, ktorý občania vnímajú ako neuspokojivý.
Alternatívny pohľad na všeobecnú dôveru ponúkajú tzv. sociálne a kultúrne modely, podľa ktorých ochota dôverovať a spolupracovať je produktom sociálnych skúseností a socializácie. Táto tradícia má korene v prácach Tocquevilla a J. S. Milla, ktorí zdôrazňovali význam angažovania sa v rôznych spolkoch a dobrovoľníckych združeniach. Nasledovníci tejto tradície považujú komunitné angažovanie za „školy demokracie“, kde sa rozvíja vzájomná dôvera, reciprocita a kooperácia (Inglehart, Abramson 1994; Almond, Verba 1963; Inglehart 1990, 1997; Ostrom 1990). Podľa Putnama (2000) dôvera a interpersonálne vzťahy predstavujú sociálny kapitál spoločnosti (pozri aj heslo sociálny kapitál).
Dôvera v kontexte verejnej správy
Dôvera je vzťahovou kvalitou, ktorá môže existovať medzi osobami alebo medzi osobami a inštitúciami. Hoci je možné vládnuť aj bez dôvery, pomocou donucovacích prostriedkov, pre moderné štýly vládnutia (pozri heslo vládnutie – governance), ktoré sa spoliehajú na budovanie sietí a interakcie medzi viacerými aktérmi, je dôvera kľúčová. Základnou podmienkou pre budovanie dôvery je vzájomná komunikácia. Tradičné (prevládajúce) modely verejnej participácie zlyhávajú v tom, že nevytvárajú dostatočnú platformu pre dialóg a komunikáciu medzi rôznymi stranami. Úroveň dôvery medzi aktérmi môže byť vysoká aj v takom prípade, keď spolu nesúhlasia. Rozdiel oproti situácii, ktorá sa vyznačuje nízkou dôverou, spočíva v tom, že pri vysokej úrovni dôvery sú jednotliví aktéri ochotní kooperovať a hľadať spoločné riešenie. V kontexte participatívnych procesov je dôvera dôležitá:
- vo vzťahu medzi jednotlivými aktérmi,
- ako dôvera zainteresovaných strán v samotný participatívny proces,
- ako dôvera administrátorov (predstaviteľov verejnej správy) v kompetenciu a čestnosť zapojených občanov či organizácií (Yang, 2005).
Dôvera občanov v politikov a politické strany
Pokles dôvery, o ktorom sa hovorí v posledných desaťročiach predovšetkým v súvislosti s modernými demokraciami nie je všeobecný, ale týka sa predovšetkým politikov a politických inštitúcií (pozri napr. Newton, 1999; Newton, Norris, 1999). Dôvera voči politickým reprezentantom predstavuje základ pre legitimitu inštitúcií. Inštitúcie sú posudzované ako dôveryhodné vtedy, keď z pohľadu občanov konajú vo verejnom záujme. Ochota podriadiť sa rozhodnutiu autorít teda do veľkej miery závisí od presvedčenia, že autority konajú vo verejnom záujme (Tyler, 2003). Mieru dôveryhodnosti vyjadruje percento občanov a občianok, ktorí dôverujú alebo naopak nedôverujú jednotlivým politikom a demokratickým inštitúciám (vláda, parlament, miestne zastupiteľstvo). Podobne sa pomocou reprezentatívnych prieskumov sleduje ne/dôvera vo výkon súdnej moci (súdy), represívnej moci (polícia), v armádu a pod. V súčasnosti môžeme sledovať pokles dôvery občanov vo vládu, predovšetkým v politikov a politické strany (INEKO, 2017). Negatívne hodnotenie politických autorít je sprevádzané eróziou dôvery a odcudzením, stratou záujmu o politiku, nízkou politickou gramotnosťou a presvedčením, že neutešený stav vládnutia nie je možné z pozície občana efektívne ovplyvniť (Gyárfášová, 2015). Nízka dôvera v politikov a verejné inštitúcie vyvoláva požiadavky väčšej participácie verejnosti a verejnej kontroly jednotlivých zložiek moci.
Dôvera občanov v systém demokracie
Kríza dôvery v liberálny model demokracie je reflektovaná v mnohých akademických prácach (pozri napr. Putnam, Pharr, 2000; Crouch, 2004; Znoj, Bíba, Vargovčíková, 2011; Bustikova, Guasti, 2017), ktoré osvetľujú aj nárast antiliberálnych hnutí. Zároveň s poklesom dôvery dochádza k nárastu nacionalistických až ultrapravicových postojov. Napríklad prieskum INEKO (2017) ukázal, že nespokojnosť so zneužívaním moci v súčasnom systéme demokracie ženie mnohých občanov k extrémizmu. Takmer každý štvrtý občan Slovenska videl alternatívu súčasného stavu demokracie v zrušení parlamentného systému a nastolení diktatúry. Až 28 % ľudí sa chcelo vrátiť k socialistickému zriadeniu spred roka 1989 a 35 % pripúšťalo vystúpenie z Európskej únie (2016, podľa: INEKO, 2017).
Indikátorom ne/dôvery v demokratickú spoločnosť a civilizačné hodnoty je percento občanov a občianok, ktorí si vážia hodnoty ako slušnosť, miernosť, čestnosť, solidarita so slabšími a znevýhodnenými, tolerantnosť k odlišným názorom atď. Dôsledkami politickej a spoločenskej nedôvery občanov sú populizmus, vylučovanie celých etnických skupín občanov (napr. Rómov), antiemigrantské nálady, extrémizmus a necivilizované hnutia
(napr. neonacistické a extrémistické). (Pozri aj heslo necivilizované hnutia.)
Politický extrémizmus je ultrapravicová alebo ultraľavicová ideológia, ktorá sa usiluje o zvrhnutie politického pluralistického systému, často s využitím násilných prostriedkov. Populizmus stavia do opozície morálne bezúhonný „ľud“ a morálne skazené elity, ktoré v jeho ponímaní predstavujú homogénnu skupinu. Súčasne zdôrazňuje, že takto definované elity slúžia iným záujmom než záujmom ľudu (napr. zahraničných štátov, inštitúcií). Tento termín sa často používa na označenie tých politikov, ktorí prezentujú simplexné riešenia komplexných problémov. Za súvisiace pojmy možno považovať demagógiu (spôsob manipulácie verejnosti, ktorý na rozdiel od vecného zdôvodňovania stavia na predsudkoch a emóciách, pričom často využíva nemorálne prostriedky, napr. klamstvo) a politický oportunizmus (bezzásadové správanie politikov, ktorí využijú akékoľvek prostriedky na získanie voličských hlasov)[1].
[1] https://www.merriam-webster.com/