Autoritárska osobnosť (the authoritarian personality)

Záujem psychológov o osobnosť autoritárskych vodcov a ich nasledovateľov bol vyvolaná tragédiou miliónov ľudských obetí počas 2. svetovej vojny. Psychológovia, ktorí utiekli pred nacizmom do USA, si položili otázku, ako je možné, že autoritársky vodca, akým Hitler nesporne bol, našiel toľko podporovateľov plánu rozšíriť nemecké teritórium na východ a zlikvidovať údajne menejcenné národy a rasy.

Prvý rozsiahly výskum osobnostných predispozícií nasledovať vodcu a podliehať fašistickej propagande, ktorý realizoval T. W. Adorno a jeho tím (Else Frenkel-Brunswik, Daniel Levinson a Nevitt Sanford, 1950), poukázal na osobnostné črty ako rigidita, konzervativizmus a dogmatickosť. Podľa ich hypotézy politické, ekonomické a spoločenské názory jednotlivca vytvárajú širokú a koherentnú štruktúru, ktorá je výrazom hlbších osobnostných vlastností. F-škála – nástroj, vyvinutý na meranie tých osobnostných vlastností, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť prijímania fašistickej ideológie, obsahuje deväť komponentov:

  1. konvenčnosť (rigidné zotrvávanie na konvenčných hodnotách strednej triedy)
  2. autoritárska podriadenosť (nekritické postoje voči idealizovaným autoritám vlastnej skupiny)
  3. autoritárska agresivita (odmietanie a trestanie ľudí, ktorí odmietajú konvenčné hodnoty ich skupiny)
  4. vyhýbanie sa introspekcii a subjektívnej imaginácii
  5. poverčivosť, viera v mystické sily
  6. stereotypy
  7. orientácia na moc a tvrdosť
  8. deštruktívnosť a cynizmus
  9. prehnaný záujem o sexuálne správanie iných.

Hĺbkové rozhovory s 2000 participantmi potvrdili, že ľudia s vysokým F-skóre (autoritárstva) nekriticky obdivujú silných vodcov a pohŕdajú ľuďmi, ktorých považujú za spoločensky bezvýznamných. Podporovatelia fašistickej ideológie vidia svet schematicky, sú podozrievaví, za všetkým hľadajú konšpiráciu a temné sily, rigidne trvajú na konvenciách a zabehanom poriadku. Okrem toho sa vyznačujú tým, že neradi rozmýšľajú o sebe a že súcit s druhými považujú za slabosť.

V prospech hypotézy o osobnostných predispozíciách pre podporu fašistickej ideológie hovorilo aj zistenie, že škála autoritárstva silne koreluje so škálou etnocentrizmu a škálou anti-semitizmu (r≥0,60). Potvrdilo sa tiež, že autoritárstvo koreluje s nepriateľstvom voči Afro-Američanom, Židom, Mexičanom, Japoncom a Angličanom (Cambell, McCandles, 1951; Pettigrew, 1958), sexizmom a s podporou pravicového extrémizmu (Meloen et al., 1988). Vysoko autoritárski jednotlivci sú menej empatickí aj voči ľuďom s psychickým ochorením (Cohen, Strening, 1962; Hanson, Blohm, 1974).

Súvislosť medzi autoritárstvom a predsudkami objasnil Adorno a jeho tím na základe  psychoanalytickej teórie osobnosti. Podľa nej autoritársku osobnosť formuje autoritárska výchova, ktorá potláča prirodzené impulzy dieťaťa a každý prehrešok voči konvenciám a pravidlám prísne trestá. Tým sa upevňuje u detí poslušnosť voči autorite a agresivita voči všetkým, ktorí konvencie prekračujú. V dospelosti sú terčom potláčanej agresivity najmä tie skupiny, ktoré majú v spoločnosti najslabšiu pozíciu a ktoré narúšajú spoločenský poriadok. Sú to obvykle skôr členovia odlišných – vonkajších skupín a menšín – než tých, ku ktorým autoritárski ľudia patria (pozri heslo sociálna identita a členstvo v sociálnych skupinách). Ak autoritársky vodca legitimizuje agresivitu voči nim a označí ich za nepriateľov, škodcov, zradcov národa, vytvorí tým priestor pre autoritárske osobnosti vybiť si agresivitu beztrestne (Adorno et al., 1950).

Niektoré z empirických výskumov však hypotézu o kauzálnom faktore autoritárskej osobnosti nepodporili. Kritickému preskúmaniu bola podrobená aj samotná F-škála, a to z hľadiska jej obsahovej validity a psychometrických kritérií. Kritizovala sa aj nedostatočná kontrola vedľajších efektov v pláne samotného výskumu. Bez kritiky nezostala ani psychoanalytická teória autoritárstva, ktorú ako prvý spochybnil výskum Moshera a Scodela (1960). Hoci nezistili žiadnu súvislosť medzi autoritárskym výchovným štýlom matiek a etnocentrizmom ich detí, potvrdil sa silný vzťah medzi etnocentrizmom matiek a etnocentrizmom detí, čo podporuje teóriu sociálneho učenia. Stephan a Rosenfield (1978), ktorí sledovali mieru predsudkov u bielych detí voči deťom odlišnej farby pleti, zas zistili, že pokles predsudkov po desegregácii škôl v USA nekoreluje s osobnostnou premennou autoritárstva, ani s autoritárstvom ich rodičov, ale s frekvenciou kontaktov medzi deťmi rôznej etnicity. Podobne výskumy Petigrewa v Južnej Afrike (2016), ktoré sledovali mieru autoritárstva a predsudkov bielych voči ľuďom inej farby pleti pred a po zrušení režimu ukázali, že v novom režime s ústavne garantovanou rovnosťou ľudí každej farby pleti miera predsudkov výrazne klesla, pričom úroveň autoritárstva ostala rovnaká. Tento výskum potvrdil, že predsudky znižuje častý kontakt medzi skupinami bielych a farebných ľudí. Dôležitým faktorom je aj politicky akceptovaná norma rovnosti, v dôsledku čoho sa prejavy predsudkov považujú za nekorektné.

Prirodzený experiment (Siegel, Siegel,1957) spochybnil, že autoritárstvo je stabilnou osobnostnou črtou. Na začiatku akademického roka zistili mieru autoritárstva u novo zapísaných vysokoškoláčok a porovnali ju s hodnotami na konci roka, pričom študentky boli ubytované v dvoch odlišných internátoch, o čom rozhodla náhoda. Kým v jednom internáte prevládali liberálne hodnoty a normy, v tom druhom dominovali konzervatívne. Pokiaľ by  autoritárstvo bolo stabilnou črtou osobnosti, tak by v priebehu roka nemalo dôjsť k žiadnym výrazným zmenám. Výsledky však tento predpoklad nepotvrdili. U oboch skupín študentiek sa zistil pokles autoritárstva, čo možno prisúdiť vplyvu vzdelania, pričom u tých z liberálneho internátu došlo k výraznému poklesu ( 3,9 vs. 14,8 bodu), čo možno prisúdiť vplyvu rovesníckej skupiny a sociálnemu učeniu.

V rozpore s predpokladom autoritárstva ako stabilnej črty osobnosti sú aj výsledky  Altemeyerovho výskumu (1988), v ktorom sledoval mieru pravicového autoritárstva (pozri heslo pravicové autoritárstvo) v priebehu pätnástich rokov (1973-1987) v jednotlivých za sebou idúcich kohortách kanadských vysokoškolákov. Výsledok – lineárny nárast v miere autoritárstva s každou nasledujúcou kohortou – prekvapil, pretože sa nedal predvídať ani prostredníctvom psychoanalytickej teórie, ani teóriou učenia (pozri aj Vollebergh, 1991).

Predsudky teda nemožno vysvetľovať výlučne, ak vôbec, autoritárskou osobnosťou. Názory a správanie sú ovplyvňované aj názormi a správaním iných ľudí okolo nás, normami skupiny, ktorej sme členmi a vzťahy medzi našou a odlišnými skupinami (Billig, 1976; Brown, 1988). Ide o celý komplex kauzálnych faktorov (bezprostredných až vzdialených faktorov, aktuálnych a dlhotrvajúcich). Okrem členskej skupiny, skupinových a kultúrnych hodnôt a noriem, má vplyv na medziskupinové vzťahy ekonomicko-politické nestabilita. Psychoanalytická teória autoritárskej osobnosti jedinca, ani teória učenia  nevedia vysvetliť všeobecne rozšírené predsudky cez celé socio-ekonomické kategórie ľudí, resp. národa ako sa to udialo napr. v nacistickom Nemecku. Ani všeobecne rozšírené predsudky proti Rómom, utečencom, moslimom atď. identifikované na Slovensku nemožno vysvetliť len vysokou mierou autoritárstva alebo sociálnym učením. V súčasnosti sa testujú komplexné modely etnických predsudkov.

Autoritársky dogmatizmus (authoritarian dogmatism)

Rokeachova (1960) kritika Adornovej konceptualizácie autoritárstva  a jej operacionalizácie prostredníctvom F- škály sa odvíja od výhrady, že autoritárstvo ako osobnostná črta je všeobecnejšia a netýka sa len fašistickej ideológie a etnickej netolerancie. Podľa Rokeacha dogmatizmus tvorí kognitívny základ tak pravicovej ako aj ľavicovej uzavretosti a netolerancie. Prejavuje sa aj v oblasti náboženských presvedčení (napr. ako dogmatický katolicizmus a antikatolicizmus, dogmatický teizmus a ateizmus), v politike  (napr. ako dogmatický konzervativizmus a liberalizmus, dogmatický marxizmus a anti-marxizmus ), ba aj vo filozofii, v humanitných (napr. ako dogmatický freudizmus a anti-freudizmus) a v spoločenských vedách. Rokeach definuje dogmatizmus ako:

  • relatívne uzavretý systém presvedčení oddelený od systému antagonistických presvedčení
  • organizovaný okolo centrálneho systému viery o absolútnej autorite
  • ktorý rámcuje vzorec intolerancie a kvalifikovanej tolerancie voči antagonistickým presvedčeniam.

Osobnosť s uzavretým  myslením považuje jeden systém presvedčení za absolútne pravdivý, zatiaľ čo ten protirečivý považuje za absolútne nepravdivý. Uzavretú od otvorenej mysle charakterizuje vyššia miera relatívnej izolácie a nezávislosti medzi systémom pravdivých a systémom nepravdivých presvedčení a medzi centrálnymi a periférnymi časťami vnútri oboch systémov. Čím je systém viac uzavretý, tým viac sa spája s absolútnou vierou v pozitívnu autoritu a s absolútnou neverou voči negatívnej autorite.

Dôležité pre pochopenie Rokeachovho pojmu autoritárskeho dogmatizmu je odlíšenie dogmatizmu od rigidity. Oba pojmy, ako poukazuje Rokeach, sa spájajú s odporom voči zmene, avšak dogmatizmus na rozdiel od rigidity je relatívne viac intelektualizovaná a abstraktná forma odporu. Hoci dogmatizmus môže viesť k rigidite pri riešení špecifických problémov, opačný vzťah neplatí. Rigidita pri riešení problémov totiž nemusí vyplývať z dogmatizmu. Charakteristickým prejavom dogmatizmu je autoritatívny a netolerantný spôsob, akým sa myšlienky a viery prezentujú a komunikujú iným.

Empirické výskumy jednoznačne nepotvrdili, že dogmatizmus je príčinou etnických predsudkov. Ukázalo sa síce, že skupiny s vyhranenou ideologickou pozíciou – konzervatívci a komunisti v USA – vykazujú vysoké skóre dogmatizmu a autoritárstva, avšak korelácia medzi autoritárstvom a etnocentrizmom bola významná len pri konzervatívcoch. Iné výskumy však vzťah medzi dogmatizmom a predsudkami potvrdili (napr. Maykovich, 1975).

Škála pravicového autoritárstva (Right-wing authoritarianism scale)

Altemeyer (1981) na základe obsahovej analýzy a rozsiahleho psychometrického výskumu  F- škály dospel k záveru, že autoritársku osobnosť tvoria len tri osobnostné komponenty, a to autoritárska podriadenosť, autoritárska agresivita a konvenčnosť. Ostatné položky merajú ideologickú orientáciu. Jeho škála pravicového autoritárstva preto meria len tri uvedené komponenty autoritárskej osobnosti.

Overovaniu validity škály pravicového autoritárstva venoval Altemeyer veľkú pozornosť. Jej konštruktovú validitu overoval napríklad aj v situácii rolovej hry, v ktorej mali participanti rozhodnúť o budúcich globálnych zmenách našej planéty (Altemeyer, 1996).  Keď sa trojhodinovej simulácie zúčastnili jedinci s vysokou mierou pravicového autoritárstva, tak zmeny viedli k militarizácii, ktorá skončila nukleárnou vojnou a záhubou celého ľudstva. Ak hru hrali jednotlivci s nízkou mierou autoritárstva, tak budúce zmeny boli založené na širokej medzinárodnej spolupráci a viedli k mieru. Snaha autoritárskych jedincov dominovať nad ostatnými, vedie k súťaženiu s nulovým súčtom, čo deštruuje možnosť takej spolupráce, z ktorej majú osoh všetci.

Viaceré výskumy potvrdili , že škála pravicového autoritárstva koreluje s morálnym absolutizmom, s rasovými a etnickými predsudkami, s netoleranciou a trestaním disidentov, deviantov a homosexuálov (napr. Duckitt, Farre, 1994; Goodman, Moradi, 2008).

Pravicové autoritárstvo a päťfaktorový model osobnosti

Sibley a Duckitt (2008) vychádzajúc z analýzy výsledkov všetkých relevantných štúdií, ktoré odhaľovali súvislosť medzi pravicovým autoritárstvom a 5-faktorovým modelom (pozri nižšie) osobnosti uzatvárajú, že škála pravicového autoritárstva pozitívne koreluje so svedomitosťou (r = 0.15) a negatívne s otvorenosťou voči skúsenosti (r = −0.36).

Škála orientácie na sociálnu dominanciu negatívne koreluje s otvorenosťou voči skúsenosti  (r = −0.16) a s prívetivosťou (r = −0.29), avšak nesúvisí so svedomitosťou (r = −0.05). Ľudia s nízkou otvorenosťou preferujú jasné morálne pravidlá a existujúci spoločenský poriadok, citlivejšie vnímajú ohrozenia (reálne aj symbolické) existujúceho spoločenského poriadku. To je aj dôvod, prečo vnímajú skupiny, ktoré sa odlišujú od tradičných noriem a hodnôt ako ohrozenie. Nízka otvorenosť voči skúsenosti a vysoká svedomitosť spoľahlivo predikujú sociálnu konformitu.

 

Päťfaktorový model osobnosti (The Big-Five framework) patrí v praxi k najpoužívanejším a najviac skúmaným modelom základných osobnostných vlastností, v ktorých medzi ľuďmi existujú výrazné rozdiely. Avšak ani tento model, hoci sa opiera o rozsiahle empirické výskumy, nie je univerzálne prijímaný (pozri napr. Block, 1995). Model má hierarchickú štruktúru, keďže každá z piatich základných dimenzií osobnosti, ktoré majú bipolárny charakter, pozostáva z viacerých špecifických stránok osobnosti a tie zas z ich špecifických prejavov.

Základné bipolárne osobnostné dimenzie sú:

  1. extrovertovaný, živý (spoločenský, asertívny, zhovorčivý, aktívny, nie introvertovaný – samotársky, tichý, nesmelý, skeptický);
  2. prívetivý, láskavý (dôverujúci, dobrosrdečný, znášanlivý, spolupracujúci, a nie neprívetivý, nepríjemný – neznášanlivý, nepriateľský, odmeraný, súťaživý až agresívny);
  3. spoľahlivý, svedomitý, organizovaný (tvrdo pracujúci, zodpovedný, disciplinovaný, a teda nie bezstarostný/ľahkomyseľný a impulzívny);
  4. emocionálne stabilný, rozvážny (uvoľnený, sebavedomý, vyrovnaný, nie neurotický – úzkostlivý, náladový, často podráždený, nevyrovnaný, podliehajúci stresu);
  5. otvorený skúsenosti, vynachádzavý (zvedavý, premýšľajúci, hlboký, s otvorenou mysľou, nie uzavretý – konvenčný, rigidný, atď).

Každá z piatich dimenzií sa posudzuje na sedem-bodovej stupnici. Poradie uvádzaných dimenzií osobnosti nie je náhodné, ale odráža mieru robustnosti a významnosti korešpondujúcich štatistických faktorov (Norman, 1963).

Pravicové autoritárstvo a individualizmus

Medzikultúrny výskum s 1080 respondentmi z Bulharska, Nemecka, Poľska, Japonska, Kanady, USA a Nového Zélandu priniesol dôkazy, že pravicové autoritárstvo súvisí s vertikálnym individualizmom (tendenciou dominovať) a s vertikálnym a hierarchickým kolektivizmom, teda s tendenciou podvoliť sa záujmom skupiny (Kemmelmeier et al., 2003). Orientácia na sociálnu dominanciu a autoritárstvo predikujú explicitné predsudky voči menšinám vo všetkých jej formách:

  • negatívne afektívne odpovede voči odlišným (nečlenským) skupinám
  • stereotypizácia
  • nesúhlasné postoje k rovnosti odlišných skupín (Whitley Jr., 1999; Duriez, Van Hiel, 2002; Van Hiel, Mervielde, 2005; Thomsen, Green, Sidanius, 2008).

Kritika Altemeyeroveho konceptu pravicového autoritárstva

Komplexnú kritiku konceptu autoritárskej osobnosti podala Stennerová (2009), podľa ktorej je nevyhnutné odlišovať autoritárstvo od konzervativizmu. Kým autoritárstvo v kontexte USA reflektuje averziu voči rozdielnosti medzi ľuďmi (napr. etnickú a názorovú), konzervativizmus vyjadruje averziu voči spoločenským zmenám. Pravicová autoritárska osoba chce spoločnosť, ktorá je uniformná a ktorá minimalizuje rozdiely. Z toho dôvodu podporuje spoločenskú kontrolu a také pravidlá, ktoré obmedzujú práva politických disidentov a etnických menšín, imigráciu, slobodu slova a združovania sa a žiada zákony, ktoré jednoznačne regulujú morálne správanie.

Duckitt a Bizumic (2013) na základe faktorovej analýzy škály RWA (right-wing authoritarianism) takisto spochybňujú, že táto škála meria len autoritárstvo. Uzatvárajú, že RWA meria

  • autoritárstvo (tvrdý postoj k porušovaniu spoločenských pravidiel, noriem a zákonov)
  • konzervativizmus (uprednostňovanie poslušnej a rešpektujúcej podpory spoločenských autorít)
  • a tradicionalizmus (uprednostňovanie tradičných, náboženských a spoločenských noriem a hodnôt). Čím je miera RWA vyššia, tým je väčšia ochota obmedziť slobodu a autonómiu jednotlivca v prospech kolektívu a vodcu.

Podľa Stennerovej (2009) RWA nemeria autoritárske predispozície osobnosti (submisivitu, agresivitu, konvenčnosť), ale dynamickú odpoveď jednotlivcov na externé ohrozenia. Dynamická odpoveď je výsledkom interakcie medzi osobnostnými predispozíciami a ohrozujúcou situáciou. Na meranie autoritárskych osobnostných predispozícií treba vyvinúť odlišné nástroje.

Dva typy autoritárskej osobnosti

McFarland et al. (1993) predložil empirické dôkazy v prospech nie jedného, ale dvoch  typov autoritárskej osobnosti. Jeden sa týka autoritárskej osobnosti vodcu a druhý autoritárskej osobnosti nasledovníkov. Tieto dva typy osobností možno považovať za dve strany jednej mince. Kým pravicové autoritárstvo identifikuje nasledovníkov autoritárskych vodcov, orientácia na sociálnu dominanciu (SDO) je typická pre samotných autoritárskych vodcov (Altemeyer, 1998, Duckit, 2001; Duriez, Van Hiel, 2002; Cohrs, Asbrock, 2009). Škála pravicového autoritárstva mierne koreluje so škálou sociálnej dominancie.

Anti-autoritárske osobnostné dispozície: empatia a rovnostárstvo

Viaceré výskumy potvrdili hypotézu, že autoritárstvo a orientácia na sociálnu dominanciu súvisia s nedostatkom empatie voči vonkajšej skupine bez ohľadu na to, o akú konkrétnu skupinu ide. Tí, ktorí sú presvedčení o nerovnosti skupín, nie sú ochotní vcítiť sa do situácie človeka z odlišnej skupiny (Bäckström, Björklund, 2007). Jedinci s vysokým skóre pravicového autoritárstva prejavujú menej empatie voči dehumanizovaným skupinám (Kteily et al., 2015). Čím je orientácia na sociálnu dominanciu silnejšia, tým je empatický záujem o druhých slabší. Orientácia na sociálnu dominanciu podporuje násilné a agresívne správanie voči podriadeným skupinám a súvisí s tendenciou vyhýbať sa priamej interakcii so „slabými“ skupinami (Sidanius et al., 2013).

Hypotéza, že ľudia reagujú empaticky iba na bolesť blízkych ľudí, a nie na bolesť ľudí z odlišných skupín, nezískala konsenzuálnu podporu. Andrighetto et al. (2014) priniesli dôkazy, že ľudia reagujú empaticky na bolesť iných ľudí aj vtedy, keď ide o neznámych ľudí a ich citlivosť utlmujú stereotypy a rasové predsudky (Avenanti, Sirigu, Aglioti, 2010). Na druhej strane Mathura et al. (2010) zistili, že empatia voči vlastnej skupine (in-group) aktivuje iné neurálne mechanizmy ako empatia voči „zvyšku ľudstva“.

Istá časť výskumníkov (napr. Levin et al., 2016) sa prikláňa k hypotéze, že existujú dve osobnostné dispozície s vysokým ochranným faktorom voči predsudkom, a to dispozičná empatia (súcit s obeťami, zaoberanie sa perspektívou druhých) a altruizmus (nesebecké, prosociálne hodnoty). Medzi autoritárstvom a altruizmom sa zistil negatívny vzťah (Pratto et al., 1994). Negatívny vzťah sa zistil aj medzi orientáciou na sociálnu dominanciu a úrovňou empatie, záujmom o iných (Duckitt, Sibley, 2010).

Evolučné vysvetlenie autoritárstva

Fog a Agner (2017) akceptujúc Stennerovej tézu, že autoritárstvo je dynamická odpoveď na externú hrozbu, nepovažujú autoritárstvo za psychickú poruchu, ale evolučne vyvinutý spôsob odpovede na vnímané kolektívne ohrozenie. Tendencia podporovať silného lídra v časoch kolektívneho ohrozenia je v prehistórii ľudstva adaptívnou odpoveďou, ktorá pomohla riešiť kolektívnu akciu v prípade násilného konfliktu a pri kontrole tých, čo sa len vezú a neprispievajú kolektívnemu cieľu. Bez evolučného vysvetlenia je podľa autorov samotné skúmanie autoritárstva predpojaté.

Autoritárske vládnutie (authoritarian governance)

Pre autoritársky spôsob vládnutia je charakteristická centralizovaná a koncentrovaná moc v rukách vodcu a jeho lojálnych prívržencov v radoch administratívy, resp. vládnych úradníkov, polície a armády. Medzi bežné praktiky takéhoto vládnutia patrí politická represia možných vyzývateľov a disidentov, v krajnom prípade aj ich fyzická likvidácia, propaganda, šírenie poloprávd, lží, vyvolávanie strachu a nereálne prísľuby ekonomickej prosperity. Počet politických strán je administratívne obmedzený, často sa rovná jednej (Przeworski, 1991). Autoritársky vládca stojí nad zákonmi a tradíciami a nerešpektuje ich, pokiaľ obmedzujú jeho ciele. Legitimita autoritárskeho vládcu sa môže, ale nemusí opierať o víťazstvo v slobodných voľbách. V prípade vhodných politických podmienok sa autoritársky vodca ustanoví do vedúcej pozície sám, a to na časovo neobmedzený čas.

Politológovia rozlišujú viacero foriem autoritárskeho vládnutia. Tradičnú formu autoritárskeho režimu stelesňuje autorita personifikovaná v jednej osobe, ktorá legitimizuje svoje vládnutie odvolávaním sa na dedičné právo (napr. člen vládnucej dynastie). Autoritárske vládnutie sa neopiera o existujúce inštitúcie a pravidlá, ale moc je založená na vzťahoch vzájomnej závislosti typu ochranca a závislý klient a lojálneho administratívneho aparátu. Lojalita podriadených sa udržiava kombináciou trestov a odmien. Typickým prípadom sú postkoloniálne štáty v Afrike. Autoritárske režimy ľavicového typu sa opierajú o popularitu charizmatického vodcu v koalícii so širokými vrstvami obyvateľstva (Perón v Argentíne, Madura vo Venezuele, Nasser v Egypte, atď.).

Okrem tradičných autoritárskych režimov existujú aj diktatúry, ktorých moc je legitimizovaná inštitucionalizovanou reprezentáciou viacerých aktérov – napr. armády, katolíckej cirkvi a technokratov (pozri Linz, 1964). Úradnícko-vojenský autoritársky systém stojí na koalícii armádnych generálov a technokratov. V úradníckom autoritárskom režime vládnu technokrati, ktorí využívajú štátny aparát na dosiahnutie pragmatických cieľov – napr.  racionalizovať a naštartovať ekonomiku (Gasiorowski, 2006).

Korporátny autoritársky režim charakterizuje štát, ktorý extenzívne využíva občianske združenia, zväzy, spolky, záujmové organizácie (profesionálne, zamestnanecké, stavovské) a začleňuje ich do svojich mocenských štruktúr, čím neutralizuje ich vplyv. Tento typ autoritárskeho režimu je typický pre Latinskú Ameriku (Collier, 1979; Malloy, 1977). Okrem toho autoritársky režim nadobúda formu rasovej alebo etnickej „demokracie“ a post-totalitného štátu. Rasové a etnické „demokracie“ sú tie, v ktorej jedna etnická skupina sa teší možnostiam plného rozvoja, kým tým ostatným sú tieto práva upierané.

Medzi autoritárstvom a kolektivizmom sa zistila významná súvislosť. Autoritárstvo rovnako ako kolektivizmus stoja v opozícii k individualizmu a individuálnym právam. Oba povyšujú skupinové ciele, národné záujmy nad individuálne, vyžadujú úplné podriadenie sa, konformitu a autoritársku poslušnosť (Kemmelmeier et al., 2003; Duckit, 1986). Na nástup súčasných autoritárskych vodcov ako sú Putin, Trump, Orbán, Babiš, Erdoğan, Maduro vo Venezuele, Zuma v Južnej Afrike atď. upozorňuje Snyder (pozri napr. Snyder, 2010, 2012, 2015, 2017, 2018; Freedomhouse, 2016).

Autoritársky a totalitný štát (authoritarian and totalitarian state)

(doplnil Daniel Klimovský)

Hoci autoritársky a totalitný štát predstavujú dve formy autokracie, existujú medzi nimi výrazné rozdiely. Totalitný štát nie je len extrémnou verziou autoritárskeho vládnutia, ale od autoritárskeho štátu ho odlišujú tri charakteristiky:

  • prítomnosť totalitnej ideológie
  • spolupráca politickej strany s tajnou políciou
  • a jej absolútna kontrola masovej spoločnosti (Friedrich, 1956).

Inými slovami, kým autoritársky štát ponecháva spoločenským a ekonomickým inštitúciám istú autonómiu, totalitný štát vyžaduje ich úplné podriadenie. Totalitný štát kontroluje všetky aspekty spoločenského života vrátane ekonomiky, vzdelávania, umenia, vedy, súkromného života a morálky občanov (Arendt, 1951; Sandrol, 2009). Naproti tomu autoritárski vodcovia nemajú ambície zasahovať do ekonomického systému, ani zrovnoprávňovať jednotlivé spoločenské vrstvy, či meniť ľudskú prirodzenosť k lepšiemu.

Druhý rozdiel spočíva v tom, že kým totalitní diktátori legitimizujú svoju pseudo-demokratickú moc podporou početných nasledovníkov (Weyland, 2013), autoritárski vodcovia získavajú legitimitu v kvázi slobodných a férových voľbách. Ich vládnutie prostredníctvom kombinácie strachu a odmeňovania lojálnych spolupracovníkov vytvára vhodný priestor pre rozkrádanie štátnych zdrojov a majetku.

Autoritárske vládnutie hrozí aj formálne demokratickým štátom, pokiaľ oligarchické prepojenia domácich politikov s nadnárodnými korporáciami sú natoľko silné, že dokážu oslabiť nezávislosť súdnictva, polície, médií, vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií a systém verejnej kontroly prostredníctvom korupcie, lobingu a nátlaku. Vyvolávanie strachu z ohrozenia bezpečnosti a poriadku má za cieľ vyvolať dopyt po autoritárskych vodcoch a razantných riešeniach. Podporu voličov si autoritárski vodcovia získavajú aj podnecovaním nacionalistických vášní, dehumanizovaním istých skupín (napr. migrantov, príslušníkov menšinových etnických a náboženských skupín).

Ľavicové autoritárstvo nastoľuje diktatúru proletariátu, ktorá nielen radikálne limituje politický pluralizmus, vyžaduje absolútnu oddanosť a podriadenie sa vládnucej strane a jej ideológii, ale vynucuje si poslušnosť občanov terorom. Nebezpečie ľavicového terorizmu reflektujú práce Habermasa a Horowitza. Ľavicové autoritárstvo je rigidné, dogmatické a násilné. Napriek proklamovanej rovnosti sa ľavicové autoritárstvo paradoxne spája s fenoménom kultu osobnosti autoritárskeho vodcu (napr. Lenina, Stalina, Mao Ce tunga, atď).

 

Autoritársky politický systém

Autoritársky politický systém vymedzuje Linz (2000) nasledovne:

  • moc uplatňuje malá skupina v rámci vágne definovaných, ale predvídateľných hraníc
  • politický pluralizmus je výrazne limitovaný, hoci niektoré politické a spoločenské organizácie ako univerzity, náboženské spolky nie sú podriadené centru moci
  • symbolická mentalita, ktorá podporuje hodnoty ako vlastenectvo, spravodlivosť, poriadok, rovnosť, pričom cieľom je poskytnúť spoločnosti emocionálne zážitok týchto hodnôt, a nie ich racionálne pochopenie
  • obmedzená politická mobilizácia sa hodí autoritárskemu systému viac ako aktívna účasť más, pretože sa tak ľahšie darí udržať status quo.

Autoritárske režimy možno v dnešnej dobe nájsť napríklad v Bielorusku, Číne, či v monarchiách na Blízkom východe, v oblasti Perzského zálivu, alebo v juhovýchodnej Ázii. V minulosti boli bežné aj v Európe. Spomenúť možno napríklad Španielsko za vlády generála Franca (1936 – 1975), Maďarsko za vlády Kádára (1956 – 1989), Československo po nástupe komunistov (1948 – 1989) či Salazarovo a Caetanovo Portugalsko (1926 – 1974). Mimo Európy to boli napríklad režimy v Argentíne za vlády Peróna (1946 – 1955), v Chile za vlády generála Pinocheta (1973 – 1989), Atatürkovo Turecko (1920 – 1938), alebo systém postavený na apartheide v Juhoafrickej republike (1948 – 1993).

 

Totalitárny politický systém

Friedrich a Brzeziński (1956) definovali spoločné znaky totalitárnych politických systémov nasledovne:

  • oficiálna ideológia, ktorú si majú všetci členovia spoločnosti povinne osvojiť a bezvýhradne rešpektovať
  • totálne ovládnutie spoločenského a politického života jedinou politickou stranou, ktorá má jediná právo stanoviť rozvojové ciele a nástroje, prijímať zákony a vynucovať si absolútnu podriadenosť
  • vládnuca strana má pod úplnou kontrolou všetky ozbrojené zložky
  • vládnuca strana má absolútny monopol na kontrolu masmédií. Masmédiá podliehajú prísnej cenzúre, ktorá sleduje ideologickú líniu vymedzenú dominujúcou politickou stranou.
  • komplexný systém fyzickej i psychologickej kontroly jednotlivcov a skupín. Mocenské zložky sú oprávnené fyzicky i psychologicky terorizovať jednotlivcov alebo skupiny jednotlivcov, ktoré potenciálne predstavujú hrozbu pre vládnucu politickú skupinu alebo nastolený režim
  • úplná kontrola ekonomického systému a prísne centrálne plánovanie (pozri Klimovský, 2014).

Za súčasný príklad totalitárneho režimu sa bežne označuje politický systém Severnej Kórey pod vedením Kimovcov (od roku 1945). Z minulých príkladov možno spomenúť Sovietsky zväz počas vlády Stalina (1929 – 1953), Hitlerovo Nemecko (1938 – 1945), Albánsko za vlády Hodžu (1945 – 1985), Mao Ce-tungovu Čínu (1949 – 1976), Kambodžu za vlády Červených Khmérov na čele s Pol Potom (1975 – 1979), prípadne Irán za vlády ajatolláha Chomejního (1979 – 1989).

 

Obr. č. 1 Porovnanie autoritárskych a totalitárnych politických systémov

Zdroj: Balík, Kubát (2004)

Posttotalitné autoritárske štáty (post-totalitarian states)

V posttotalitných autoritárskych štátoch je občianska spoločnosť naďalej kontrolovaná tajnou políciou, štátom alebo korporáciami, ktoré ovplyvňujú masové média a súdnictvo, pričom kontrola dodržiavania zákonov je slabá rovnako ako represia za ich nedodržiavanie. Vládnutie je menej personalizované a úroveň masovej mobilizácie je výrazne nižšia (napr.  Ruská federácia a štáty východného bloku v polovici 80-tych rokov). Autoritárske vládnutie oslabuje celý systém, keďže vláda nie je schopná podať adekvátny výkon vo vzťahu k požiadavkám ľudí. Namiesto adaptácie sa preferuje kontrola, čo je spoločná slabina autoritárskych spôsobov vládnutia. Príčinou ekonomického kolapsu je, že štát sa dostatočne neadaptuje na zmeny a rastúce požiadavky obyvateľstva (Linz, Stepan, 1996).

Vnútri politických strán existuje len slabá vnútrostranícka demokracia. Samotné politické strany praktizujú autoritárske vedenie, vyžadujú nekritickú poslušnosť voči autorite, podriadenie sa konvenciám a hierarchickej štruktúre strany. Autoritárske režimy netolerujú iné centrá moci, minimalizujú vplyv opozície, občianskej verejnosti a médií, pokiaľ prezentujú odlišné ideologické a politické pozície a prenasledujú radikálnych odporcov. Oponenti a kritici autoritárskeho režimu bývajú znevažovaní, kriminalizovaní, väznení a fyzicky likvidovaní (Havel, 2012).

Občiansky odpor a solidarita (civil disobedience and solidarity)

Historická skúsenosť ukazuje, že účinným prostriedkom ako oponovať a prispieť k pádu autoritárskeho spôsobu vládnutia je metóda nenásilného občianskeho odporu (petície, bojkoty, protestné zhromaždenia, štrajky, atď.). Býva úspešná, keď vodca stratí podporu zo strany elít, bezpečnostných síl a štátnej byrokracie. Pre inšpiráciu foriem nenásilného občianskeho odporu pozri napr. občianske protesty Za slušné Slovensko v roku 2018, protimečiarovské hnutie v roku 1998, hnutie za práva Afro-američanov (napr. Martin Luther King), práva žien (napr. Simone de Beauvoir), hnutie proti koloniálnej nadvláde (napr. Mahatma Gándhí, Nelson Mandela, atď.). Prejavy občianskeho odporu sa líšia svojím rozsahom a môžu mať lokálny, regionálny, celoštátny, alebo dokonca medzinárodný dosah. Mocnou zbraňou je tiež solidarita s utláčanými, diskriminovanými skupinami obyvateľstva, či už kvôli odlišnej etnicite, náboženstvu atď. Príklad Dánska, ktorého kráľ a obyvateľstvo sa hneď od začiatku otvorene postavili proti nacistickým plánom segregovať a deportovať Židov ukázal, že takýto odpor donútil nemecké vedenie vzdať sa svojich plánov (Arendt, 1995).