Pilotný projekt 4

Poskytovanie sociálnej pomoci ľuďom s mentálnym postihnutím

Ľudia s mentálnym postihnutím tvoria veľmi špecifickú cieľovú skupinu, na ktorú je naviazaný špecifický druh a rozsah služieb regionálnej územnej samosprávy. Cieľom je zavádzať dostupné služby pre klientov a ich rodiny, podporovať funkčnosť rodiny, dosiahnuť maximálnu možnú mieru samostatnosti a nezávislosti človeka s mentálnym postihnutím. Práve z dôvodu unikátnosti potrieb tejto skupiny ľudí je potrebné vytvoriť koncepciu obsahujúcu všetky špecifiká týchto skupín. Na príprave koncepcie, ktorá má pomôcť mentálne postihnutým a ich rodinám, je nevyhnutné pracovať najmä so skupinami ľudí, ktoré majú v opatere človeka s mentálnym postihnutím, aby výsledná koncepcia a riešenia našli pochopenie a odozvu verejnosti.

Ciele projektu:

  • zavádzať dostupné služby pre klientov a ich rodiny, podporovať funkčnosť rodiny, dosiahnuť maximálnu možnú mieru samostatnosti a nezávislosti človeka s mentálnym postihnutím,
  • v spolupráci s verejným sektorom a dotknutými skupinami hľadať efektívne a najadresnejšie riešenia uľahčujúce život a poskytujúce maximálnu pomoc rodinám a ľuďom s mentálnym postihnutím.

Hlavné výstupy

  • Analýza potrieb a očakávaní zo strany rodín s členom s mentálnym postihnutím v oblasti sociálnych služieb a ich rodín
  • Návrh Koncepcie rozvoja sociálnych služieb pre potreby ľudí s mentálnym postihnutím a ich rodiny na území Bratislavského samosprávneho kraja tak, aby zohľadňoval snahu o maximálne možné zaradenie ľudí s akýmkoľvek typom mentálneho znevýhodnenia do spoločnosti.

 

Viac informácií nájdete TU.

 

Majú ľudia s mentálnym postinutím právo na šťastný život?

Ľudia s mentálnym postihnutím potrebujú osobitý prístup nielen zo strany opatrovateľov a rodiny, ale aj zo strany štátu, či už na úrovni štátnej správy alebo samosprávy prostredníctvom legislatívnych úprav, či strategických dokumentov. Jedným z dokumentov je aj Koncepcia rozvoja služieb pre potreby ľudí s mentálnym postihnutím a ich rodiny na území Bratislavského samosprávneho kraja (Koncepcia). Hlavným cieľom koncepcie je nadizajnovať spôsob ako zavádzať dostupné služby pre mentálne postihnutých klientov a ich rodiny, podporovať funkčnosť rodiny, či dosiahnuť maximálnu možnú mieru samostatnosti a nezávislosti človeka s mentálnym postihnutím. Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v Slovenskej republike (ZPMP) v spolupráci s Bratislavským samosprávnym krajom (BSK) pri príprave Koncepcie zvolili prístup, kde na tvorbe riešení a konkrétnej podobe služieb, spolupracujú so skupinami ľudí, ktorí majú v opatere človeka s mentálnym postihnutím, ako aj s mentálne postihnutými. O sile vnútornej motivácie, o projekte, ale aj o práci pre ľudí s mentálnym postihnutím a ich rodinám, sme sa rozprávali so zástupcami ZPMP a BSK.

V akom stave sa nachádza súčasná miera pomoci ľuďom s mentálnym postihnutím a ich rodinám? Majú zabezpečené dostatočné podmienky pre plnohodnotný život?

Marián Horanič: Je to zdanlivo jednoduchá otázka, ale je veľmi ťažké odpovedať krátko a objektívne. Ak hovoríme o sociálnych službách, ich rámec tvorí Zákon o sociálnych službách. Z môjho pohľadu je v tomto zákone definovaných viacero nástrojov a služieb, ktoré môžu napomôcť ľuďom s mentálnym postihnutím žiť kvalitný a dôstojný život. Služby pre ľudí s mentálnym postihnutím a ich rodiny sú zabezpečované rôznymi typmi inštitúcií. Otázkou je miera jeho aplikácie a najmä dostupnosť jednotlivých typov služieb. Ak sa vrátim na začiatok, služby pre ľudí s mentálnym postihnutím a ich rodiny nie sú v stave, ktorý by odzrkadľoval reálne potreby. Objektívne treba uznať, že v posledných rokoch sa celková situácia pozitívne zmenila aj vplyvom nových legislatívnych nástrojov. Máme tu napríklad nový zákon o sociálnej ekonomike a sociálnych podnikoch. Už teraz sme v rámci tohto zákona identifikovali viacero nástrojov, ktoré by mohli pozitívne ovplyvniť situáciu v zamestnávaní ľudí s mentálnym postihnutím. Podobne, vplyvom ratifikácie Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím sa začal (aj keď veľmi pomaly a komplikovane) proces deinštitucionalizácie sociálnych služieb. Toto považujeme vôbec za jeden z najdôležitejších krokov smerom k zvyšovaniu kvality života ľudí s mentálnym postihnutím.

Ak chceme pomôcť konkrétnej skupine ľudí so špecifickými potrebami – napríklad mentálne postihnutým a ich rodinám, tak je potrebné, aby štát vedel o akú veľkú skupinu ľudí ide. A podľa existujúcich „čísel/dát“ sa ďalej racionálne rozhodoval. Vieme dnes povedať o akej početnej skupine ľudí hovoríme?

Marián Horanič: Dáta sú problematickou oblasťou, na ktorú upozorňujeme dlhodobo. Netýka sa to iba ľudí s mentálnym postihnutím, ale aj ľudí s inými typmi postihnutia. Neexistujú ucelené štatistiky, z ktorých by bolo jasné, koľko je ľudí s mentálnym postihnutím na Slovensku, ich rozdelenie na mieru postihnutia, alebo ich geografické rozmiestnenie. Bez údajov sa veľmi ťažko robia realistické stratégie a plánujú adresné služby. Pre naše potreby využívame väčšinou štatistické údaje z iných krajín. Z nich vyplýva, že prevalencia mentálneho postihnutia môže byť niekde medzi 1 – 2%. Ak by sme vychádzali z týchto čísel, pri celkovom počte obyvateľov Slovenska (približne 5 430 000) sa počet ľudí s mentálnym postihnutím hýbe niekde medzi 50 až 100 tisíc. K tomu je potrebné prirátať členov rodiny a finálne číslo sa môže vyšplhať až k 400 či 500 tisíc obyvateľov. Pol milióna ľudí už nie je v akejkoľvek štatistike zanedbateľné číslo.

Pol milióna obyvateľov, hoci i v hypotetickej rovine, je obrovské číslo v pomere k počtu obyvateľov Slovenska. Kvalita a dostupnosť služieb pre pol milióna občanov je v tomto prípade určite dôležitá. O akých typoch služieb hovoríme v prípade Slovenska?

Marián Horanič: Rozsah a kvalita služieb vo veľkej miere závisí od samotných ľudí, ktorí ju poskytujú a od finančných možností poskytovateľa, respektíve zriaďovateľa. V princípe ide o služby špecializovaného sociálneho poradenstva, sociálnej rehabilitácie, služby poskytované v zariadeniach (domovy sociálnych služieb, zariadenia podporovaného bývania, denný stacionár, rehabilitačné strediská,…) alebo rôzne podporné služby (odľahčovacia služba, podpora samostatného bývania).

Legislatívna úprava a spoľahlivé dáta sú dôležité, avšak nemenej dôležité je poznať skutočný stav života ľudí s mentálnym postihnutím. Aké najvýznamnejšie problémy, s ktorými musia mentálne postihnutí a ich rodiny bojovať, ste identifikovali z vašich aktivít?

Iveta Mišová: Je ich hneď niekoľko. Veľmi často opakujúcim sa problémom je otázka, ktorá trápi rodičov, ktorí sa rozhodli nedať svojho dospelého syna, či dcéru s mentálnym postihnutím, do celoročného pobytového zariadenia. Tí, ktorí sú už v dôchodkovom veku sa boja toho, čo bude s ich „dieťaťom“ po ich smrti. Veľkým problémom sa ukázala aj tzv. odľahčovacia služba pre rodiny. Môžu ju využiť len poberatelia príspevku na opatrovanie. Ostatní rodičia nie. Ale všetci niekedy potrebujú oddych, alebo ísť do nemocnice či riešiť krízové situácie. Ale ako? Takéto služby nemáme.

Marián Horanič: Pokiaľ by sme sa na to pozreli z pohľadu veku, veľkým problémom je už samotné narodenie dieťaťa s mentálnym postihnutím. Mnoho rodičov sa sťažuje na to, že im v tomto náročnom období nebola a nie je poskytovaná pomoc, akú by potrebovali. K diagnóze svojho dieťaťa sa často dopracujú aj po treťom roku života, nie je dostatok služieb, pomocou ktorých by vedeli, ako správne podporovať fyzický a duševný rozvoj svojho dieťaťa. Chýba im aj psychická podpora v tomto období. Druhým častým problémom je potreba zamestnať sa, či tráviť plnohodnotne svoj čas. Ľudia s mentálnym postihnutím sú pre trh práce ešte stále nezaujímavou skupinou, iba minimálne sa im darí zamestnať sa. Pritom zamestnanie má viacero dôležitých dopadov na život človeka. Okrem peňazí mu prináša aj pocit uspokojenia, dáva mu pocit hodnoty seba samého, poskytuje priestor na interakciu a získavanie nových kontaktov a priateľstiev.

Kompetencie a zodpovednosť za výkon správy v prípade poskytovania služieb pre mentálne postihnutých majú najmä vyššie územné celky, obce a mestá, pretože je dôležité, aby o tomto type služieb bolo rozhodované na úrovni, ktorá je k občanom najbližšie. Je to vždy najlepšie riešenie?  

Marián Horanič: Spleť služieb je relatívne široká, ale nie každá obec, či samosprávny kraj, vyčlení dostatok prostriedkov na to, aby boli služby pre ľudí s mentálnym postihnutím a ich rodiny dostupné, či už geograficky alebo finančne. Vo všeobecnosti však aj samotné MPSVaR SR uznáva, že na Slovensku pretrváva nedostatok komunitných sociálnych služieb, ktoré sú z nášho pohľadu hlavným nástrojom na zotrvanie človeka s mentálnym postihnutím v jeho prirodzenom prostredí bez toho, aby rodina musela nevyhnutne prijímať rôzne bolestivé kompromisy. Nedostatok komunitných služieb totiž často spôsobí to, že jeden z rodičov sa obetuje, vzdá sa zamestnania a stará sa o dieťa, pretože v ich okolí neexistuje denný stacionár a oni ho nechcú umiestniť v zariadení vzdialenom niekoľko desiatok kilometrov a vidieť ho iba cez víkendy alebo iba raz v mesiaci.

Michaela Šopová: Štát ponúka možnosť predĺženia rodičovskej dovolenky, peňažný príspevok na opatrovanie, peňažný príspevok na osobnú asistenciu, rôzne príspevky na kompenzačné pomôcky, v dospelom veku prizná invalidný dôchodok. Otázna je výška týchto príspevkov. Rodičia by možno radi nastúpili späť do práce, aby mali vyšší príjem, ale pre svoje dieťa so špecifickými potrebami nenájdu škôlku, ktorá ho prijme. Podobné je to aj s nástupom do bežnej základnej školy. Povinnosť obce by mala byť zabezpečiť cielené vytváranie takýchto mieste v predškolských a školských zariadeniach. V opačnom prípade, je rodič nútený zostať doma starať sa o dieťa, alebo si zabezpečiť opateru v domácom prostredí. Štát rodičovi síce čiastočne prispieva na opateru, ale súčasne mu nedokáže vykompenzovať stratu v oblasti príjmu. Možným riešením by bol presun zodpovednosť na štát, resp. obec. Napríklad cez povinnosť, že bude rodičovi vyplácať príspevok vo výške minimálnej mzdy, alebo vytvorí pre dieťa miesto v škôlke a v škole.

Čo je východiskom, najdôležitejším bodom pre  zmysluplnú pomoc mentálne postihnutým a rodinám s mentálne postihnutým príbuzným? Aká je najdôležitejšia časť práce, ktorú v ZPMP robíte?

Iveta Mišová: Najdôležitejšie je počúvať ľudí, s ktorými pracujeme. Pochopiť to, čo skutočne potrebujú. Ďalej je vytvorenie podmienok pre naplnenie ich potrieb. Nehovoríme iba o primárnych potrebách. U ľudí s mentálnym postihnutím veľmi často nie sú naplnené aj ďalšie potreby, na ktoré sa v súvislosti s nimi často zabúda: byť užitočný, mať plnohodnotné vzťahy, plnohodnotne tráviť voľný čas, naplniť ich sexuálne potreby, zažiť pocit úspechu.

„Konkrétna motivácia pre Bratislavský samosprávny kraj tkvie v tom, že výstupy mapovania potrieb cieľových skupín budú použité pre tvorbu našich strategických dokumentov – Koncepcia rozvoja sociálnych služieb Bratislavského samosprávneho kraja.“ / Mikuláš Krippel

Motivácia je kľúčová u ľudí, ktorí danú prácu vykonávajú a majú každodenný kontakt s ľuďmi s mentálnym postihnutím a s ich rodinami, čo je vyčerpávajúce. Čo Vás motivuje pokračovať v pomoci ľuďom s mentálnym postihnutím?

Iveta Mišová: Najmotivujúcejší je asi fakt, že ich osobne poznáme. Vieme o tom, čo všetko prežili, aké najrozmanitejšie prekážky museli prekonať a akej nepriazni osudu museli a stále musia čeliť. Na druhej strane vieme o tom, že chcú žiť úplne normálny život, ako všetci ostatní. Keď sa popália, páli ich to rovnako, ako vás. Ak vonku mrzne, je im zima. Ak stratia niekoho blízkeho, sú smutní. Prečo si teda mnohí ľudia myslia, že by nechceli vlastniť pekný dom, alebo že sa nevedia zamilovať. Je zarážajúce, že im niektoré atribúty bežného života nie sú mnohokrát dovolené ani v teoretickej úrovni. Svedčí to o obmedzenosti a pretrvávajúcich predsudkoch v našej spoločnosti. Nikto si nezaslúži, aby mal spoločnosťou vopred stanovené hranice.

Prečo ste sa rozhodli začať tvoriť túto stratégiu participatívne?

Iveta Mišová: Z pozície nás, ako mimovládnej organizácie, vlastne iný, ako participatívny prístup možný nie je. Musíme sa spoliehať na to, že ak chceme presadiť nejaké zmeny, na druhej strane bude subjekt verejnej správy, ktorý je, alebo nie je ochotný počúvať našim nápadom a potrebám. Ak chceme presadzovať adresnejšie sociálne služby pre ľudí s mentálnym postihnutím a ich rodiny na krajskej úrovni, nejde to bez spolupráce s úradom samosprávneho kraja.

„Participatívny prístup sme zvolili z toho dôvodu, že kraj tu má byť pre svojich obyvateľov, a preto nás zaujíma čo si myslia našich obyvatelia, čo ich trápi a čo pociťujú ako najväčšie problémy.“ / Mikuláš Krippel

Prečo je dôležitý participatívny prístup pri riešení danej problematiky?

Stefi Nováková: Participatívny prístup je dôležitý. My ako nezisková organizácia vieme ponúknuť analýzu. Prieskumom zistiť akú konkrétnu zmenu dotknuté skupiny potrebujú, ale to nestačí. Zavedenie nových služieb, ktoré reflektujú na potreby našich klientov a ich správa je v kompetencii samosprávy. To znamená, že z našej strany nie je možné presadiť implementáciu návrhu zlepšenia situácie dotknutých skupín do praxe. Je dôležité, aby samotní ľudia s mentálnym postihnutím, ich rodičia, súrodenci, opatrovníci, iné neziskové organizácia, ktoré sa venujú ľudom s mentálnym postihnutím, boli do procesu plne zapojení. Majú veľmi dobré návrhy, nakoľko vychádzajú z ich životnej skúsenosti a praxe. Nemajú síce vlastný politický kapitál na presadzovanie skúseností a záujmov, ale práve plánované stretnutia s rôznymi aktérmi a partnermi vytvárajú priestor relevantne sa vyjadriť všetkým dotknutým skupinám.

Ako vníma BSK dôležitosť participatívnej tvorby verejných politík?

Mikuláš Krippel: Participácia je jeden z nástrojov tvorby verejných politík, vďaka ktorému sa dajú zistiť najkonkrétnejšie problémy obyvateľov ich zapojením do procesu. Práve z toho dôvodu, že si BSK túto výhodu komplexnosti riešenia problémov uvedomuje, v apríli schválilo zastupiteľstvo samosprávneho kraja participatívny rozpočet (PR). V rámci PR je vyčlenená celková suma 250 000€. Na jeden projekt je vyčlenená suma maximálne 5 000€. Obyvatelia môžu priamo rozhodnúť o prihlásených projektoch v oblastiach: školstvo, kultúra, cestovný ruch, rozvoj vidieka, sociálne služby…

Akú úlohu zohráva počet zapojených ľudí do procesu prípravy a tvorby Koncepcie? Má počet zapojených vplyv na zvyšovanie kvality výstupov?

Iveta Mišová: Samozrejme. Počet zapojených respondentov, či už do dotazníkového prieskumu, alebo v rámci osobných stretnutí s ľuďmi s mentálnym postihnutím a ich rodinnými príslušníkmi, je veľmi dôležitý. Je závažným indikátorom validity získaných výstupov. Rovnako podstatná je aj kvalitná interpretácia zistení v rámci analýzy existujúceho stavu vo vzťahu k vekovej štruktúre, geografickému rozmiestneniu a kapacite existujúcich služieb.

Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím projekt realizuje v spolupráci s BSK, aké máte zatiaľ skúsenosti s touto spoluprácou?

Iveta Mišová: Spolupráca s BSK je vecná a korektná. Zástupcovia BSK, s ktorými na projekte spolupracujeme, aktívne participujú na aktivitách a neustále potvrdzujú záujem dospieť úspešne k vytvoreniu návrhu Koncepcie tak, aby bola priechodná cez poslancov v zastupiteľstva BSK.

Michaela Šopová: Máme jasne stanovené povinnosti, ako aj kto je za aké výstupy zodpovedný. Je to praktické. Každý vie aká je jeho úloha, aké výstupy má pripravovať, ale našim spoločným cieľom a výstupom je Koncepcia, za ktorými stojíme spoločne.

Plánujete v rámci BSK využiť participatívnu tvorbu verejných politík v oblasti sociálnych služieb aj v budúcnosti?

Michaela Šopová: Participácia nám dáva široké spektrum odpovedí, čo ľudia so špecifickými potrebami potrebujú. BSK v minulosti viackrát zapájal širokú verejnosť a dotknuté skupiny do tvorby dokumentov, ale nie v takom rozsahu ako v prípade ZPMP. Išlo skôr o kombináciu odborníkov a rodín, ktoré mali záujem o participáciu. Teraz sme sa rozhodli, že sa zameriame len na skupinu ľudí so špecifickým postihnutím a ich rodinných príslušníkov. Zaujímal aj názor odbornej verejnosti. Je dôležité porovnávať skúsenosti, ktoré majú rôzni experti, ale hlavne sme vychádzali z princípu, že ak chceme nastaviť služby pre mentálne postihnutých ľudí, tak sa musíme pýtať hlavne ich. Okrem iného som veľmi milo prekvapená odozvou zo strany ľudí, ktorí nemali žiadny problém zúčastniť sa stretnutí. Tento spôsob komunikácie určite využijeme aj v budúcnosti pri ďalších skupinách so zdravotným postihnutím.

„Na odbore sociálnych vecí BSK máme zamestnaných šesť ľudí s týmto typom postihnutia, ktorí u nás už druhý rok pracujú a s ktorých prácou sme veľmi spokojní.“ / Michaela Šopová

Aké aktivity si vyžaduje realizácia projektu?

Iveta Mišová: Práve ukončujeme zber údajov prostredníctvom dotazníkov a ukončili sme sériu stretnutí s rodinnými príslušníkmi ľudí s mentálnym postihnutím na rôznych miestach BSK (10 stretnutí v Bratislave, Malackách, Stupave, Pezinku, Modre a Senci). Pracujeme na analýze aktuálnej situácie v oblasti sociálnych služieb na území BSK – teda analyzujeme nielen sortiment, ale aj kapacitu a geografickú dostupnosť jednotlivých typov sociálnych služieb na území BSK.

Ako reagujú zapojené rodiny na Vaše aktivity, a teda na ich aktívne zapájanie do procesu realizácie stratégie?

Iveta Mišová: Reakcie zapojených rodinných príslušníkov sú veľmi pozitívne. Držia nám palce, pretože chápu, že úspešná realizácia projektu môže priamo pozitívne ovplyvniť kvalitu života ich detí, ale aj celých ich rodín. Napriek tomu, že mnohé rodiny sú frustrované a žijú takpovediac na okraji spoločnosti, nádej, že veci sa stále môžu pohnúť správnym smerom je u nich stále živá.

„Najdôležitejším okamihom našej spolupráce bolo, keď sme boli v jednej miestnosti s dotknutými rodinami, navzájom sme sa počúvali a výsledkom bol moment vzájomného porozumenia. To vnímam ako najdôležitejšiu vec.“ / Michaela Šopová

Kontaktné osoby

Galéria